Založ si blog

Atomovka s názvom Justícia.

Nedávno, pred pár mesiacmi boli správy plné titulkov o skupine cudzincov, ktorí vyrábali cigarety v utajenej fabrike. Keď ich zadržali, nehovorilo sa o ničom inom. Možno ste si aj vy spravili názor, ale kto kreslí  krajinky a chce si urobiť predstavu o vrchoch a vyvýšeninách, postaví sa na nížinu, ak si chce urobiť predstavu o nížine, vyjde hore na vrchy. Chcem tým povedať, slovami Machiavelliho, že ak chcete posúdiť fakty, jednoducho potrebujete poznať všetky premenné, lebo ak nevopcháte medzi dve čísla znamienko plus, nemôžete sčítavať.

Zdroj: Adobe Stock images

Mnoho BUM titulkov, aké sa v TV objavia, sa ukážu ako povrchná atrapa reality. Niektorých dokonca zdvihnú zo sedačiek, či iných rovno posadia. Reportáž rázom stráca čaro, keď vám do cely privedú toho a toho, s komplet papiermi. Pozriete do nich s pobavením a zrazu pochopíte z čoho žije bulvár. Ale dobre, nejdem sa rozplývať nad západom slnka, keď viem, že zajtra zapadne znova.

Jeden z tých zadržaných cudzincov so mnou strávil určitý čas. Spočiatku som bol v pomykove. Keď ich v hojnom počte priviedli, otvorili moje súčasné prechodné bydlisko niekedy večer, keď začínali televízne správy. Keď som videl toho chalana s pubertálnym akné, žasol som. Vyzeral ako deviatak na základnej, vystrašený, zhrozený, s neistotou v očiach. Vlastne sa mu nečudujem. V ten moment to tu znelo ako v zoologickej počas kŕmenia: spoza okna prichádzali výkriky, zhora náreky, vedľa bol psychopacient závislý na liekoch, čo nabral presvedčenie, že búchaním stoličky o stenu sa dostane na slobodu. Môj kolega udivene lietal očami na miesta, odkiaľ vychádzali rôznorodé zvuky. V rukách zvieral ten uzlíček ústavných vecí, akoby to boli posledné veci čo mu na svete ostali.

dva dni s ním nebola žiadna reč, hoci samému mi do reči nebolo. Ale ľady sa nakoniec prelomili, nezastavila nás ani jazyková bariéra, takže anglicky, rusky a hlavne univerzálnou rečou ľudí, rukami – nohami, sme viedli rozhovor. Mal osemnásť rokov, normálny chlapec, študent strednej školy, zamilovaný a citlivý, neznalý toho, kam prišiel. S kamarátmi si išli privyrobiť do zahraničia, vyzdvihol ich autobus a na hranici SR im vzali mobily a na oči im dali šatky. Tie mali na hlavách dovtedy, kým nedorazili do fabriky bez okien, odkiaľ ich ani raz nepustili, takže iba robili a spali s vidinou toho, že za mesiac dostanú pri odchode vyše tisíc eur. Na Moldavsko to bol veľký peniaz.

Po dvoch týždňoch do haly nabehla razia, aby zadržala gang výrobcov cigariet, čím sa postarala o niekoľkodňovú senzáciu. Samozrejme, tých, čo to celé riadili nenašli nielen vtedy, ale ani doteraz. Môj mladý kolega bol v tom, že za pár dní idú domov, lebo to im povedali policajti: poviete, priznáte sa, idete domov. Nerád som poslom zlých správ, no keď som preštudoval jeho papiere, živo som videl tú situáciu.

Mladý sedí pri stole s cudzími ľuďmi, ktorý ho sledujú, akoby bol dávno vyhynutý druh zabudnutého živočícha. Chovajú sa k nemu milo, ako inak, koniec koncov aj servírka je prívetivá, keď cíti šancu dostať lepšie prepitné. Povedia mu, že môže počkať na obhajcu, áno, má na to právo, ale podajú to tak, že človek má pocit, že ak prehovorí, má jedinečnú šancu, akú by prepásol jedine idiot.

Ľsti, sľuby, niekedy vyhrážky … Väčšina z toho je trestnoprávne stíhateľná. Teda ak nemáte odznak s nápisom: urobím čo chcem a prejde mi to. Prokurátor tlačil, všemožnými silami sa snažil docieliť, aby z nich bola pred zákonom organizovaná skupina. Tí, ktorí čítate moje príspevky, viete prečo. Niekedy premýšľam, či takí karieristi majú srdce, ktoré dokáže milovať aj niečo iné ako uznanie. Ale človek nie je doma nevyhnutne rovnaký ako v práci, najmä keď má ambície a čelí náhlej prekážke, ktorá by mu všetky plány mohla zadusiť už v zárodku. A práve vtedy sa z ľudí stávajú čiarky. Pravdaže, nechcem krivdiť  všetkým, hovorím z vlastnej skúsenosti alebo zo skúseností iných, s ktorými som sa stretol.

Keď som kolegovi vysvetlil, že mu hrozí toľko a toľko, zbledol na farbu tielka, chytil sa za hlavu a so vzdychom klesol na zem.

Nech boli moje snahy akokoľvek úprimné a usilovné, vysvetlenia mu nič nehovorili, stále sa dopúšťal neodpustiteľného hriechu, toho, čo je azda našim prekliatím. Veril v spravodlivosť.

Keď počúval o sadzbách, v systéme, dokonca keď som mu vykladal škandály dejúce sa za posledné roky, zmohol sa akurát tak na plač. V tej najhlbšej priepasti beznádeje počúval podobenstvá o niečom, čo sa proste pochopiť nedá. Keď ho neprepustil krajský súd, strašne plakal. Bože, je strašné počúvať plač, keď ho nemôžete utíšiť, navyše ma dočasne ovládalo presvedčenie, že som voči emóciám človeka otupel, po mesiacoch som si pripadal ako prázdny džbán.

Najťažšie bolo, keď sa opýtal, či ma môže objať, lebo mu veľmi chýba otec a trochu mu ho pripomínam. Nie som oveľa starší ako on, takže ma to trochu pobavilo. Objatie a poklepanie po chrbte zabralo. Na desať minút. Keď sa ma opýtal na Ústavný súd, ostal som sám neistý. V tom čase som sa aj ja dopúšťal vyššie spomínaného hriechu a v Ústavný súd som veril. Teraz by som mu iba citoval pána Mariána Leška: ,,…keď rozhodovalo plénum, rozhodovalo zväčša podľa ústavy a zdravého rozumu a zabránilo politikom , aby napáchali ústavné zverstvá. Ale čím viac sa pomery vyvíjajú, tým viac to smeruje k tomu, že keď rozhoduje plénum ústavného súdu, býva to rozhodnutie politicky poznamenané. Jediné v čo sťažujúci sa ľudia či inštitúcie môžu dúfať, je to, že sa ich kauza dostane k jednému či dvom zo štyroch  senátov, ktoré rozhodujú kvalitne. “ sa minimálne tri razy denne, kľačiac na kolenách s dlaňami namierenými k zamrežovanému oknu, modlil k Bohu. Niekedy šeptom, inokedy v slzách. Volal s rodičmi a s mladou priateľkou so zlomeným hlasom, deň čo deň zažíval zrútenia, ktoré nebolo ľahké sledovať. Rozprával mi o spoluobvinených kamarátoch, čo majú doma deti, iní tehotné partnerky.

Snažil som sa mu vysvetliť, že naše súdy ho určite neoslobodia, predovšetkým nie ak bol v TV. Potom sa za nich postavila akási liga proti obchodovaniu s ľuďmi, katolícke spolky, no nič z toho neprimälo naše súdy urobiť čo je správne. V Španielsku bol rovnaký prípad, ibaže tam neboli ľudia obvinení, ale poškodení.

Neustále narážam na rozdielnosť systému u nás a v Európskej únii, Európsky súd už v minulosti odporučil SR znížiť sadzby, ale výsledok všetci poznáme.

Nakoniec cudzincov uznali  vinnými, podmienečne ich odsúdili a deportovali, čím podľa mňa iba napodobnili starého dobrého Poncia Piláta, ktorý si umyl ruky po vynesení ortieľa. Hoci pre nich bola deportácia čosi ako vykúpenie z pekla. Pýtam sa: čo by bolo, keby sa do prípadu nezapojili mimovládne združenia? Niekedy je lepšia odpoveď nepoznať. No i tak, má chalan v pamäti navždy uložené štyri mesiace bezprávia, ktoré do dúfam do života iba zocelia, nie naopak. Lúčil sa so slovami: ,, Och, this is very stupid country.“ Krajina nie, štát… Lebo krajina sú ľudia, štát je systém.

Ak bol niekto v SR obvinený, z väčšej časti mal istotu odsúdenia, no ak by aj udrela akási osudová prozreteľnosť a bol oslobodený, úplne nevinný už nebude nikdy. Rozhodne nie v očiach spoluobčanov. Navždy ostane niekým, koho zatkli. Navždy zostane niekým, o kom ľudia povedia: Bez vetra sa ani lístok nepohne. Podľa môjho názoru je podľa súčasných sadzieb niekto obvinený v určitých činoch síce vinný, no po čase sa stáva zločincom štát, previnilý nielen deliktami voči ľudskosti, ale aj zdravému rozumu.  Váhal som, chcel som miesto slov štát použiť slovo sudcovia, lenže to by bolo nefér voči tým spravodlivým, ktorý proste nemajú vďaka zákonom inú možnosť, iba voliť menšie zlo. Veľakrát sa mi do uší doniesla na margo krutosti veta: také sú proste časy… Avšak uspokojovať chúťky ľudí je potrebou ľudí a nie čias.

Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale pred dvoma rokmi dostal jeden muž za krádež fúrika šesť rokov, neskôr sa obesil, za vyhrážanie smrťou dieťaťa ak otec nezaplatí…podmienka. Ak znamená urobiť nenásilný prešľap s vedomím toho, že som nikomu neublížil, byť zločincom, radšej  budem zločincom, než niekým, kto zabúda čo je byť človekom. Rodičia nás naučili, že život človeka je vzácny a jedinečný, ale na súdoch to až tak vážne neberú. Uvrhnú vás do žalára ako kedysi a tým sa to končí.

Príslovie vraví: Nedávajte synovi rybu, dáte mu iba večeru. Naučte ho chytať ryby a dáte mu tak jedlo na celý život. Tým mám na mysli našu vychýrenú resocializáciu a jej nulový účinok.

Dnešný príspevok uzavriem menšou úvahou: Kedysi zúrila vojna a Japonci zaútočili na Pearl Harbor. Samozrejme, bolo to strašné, každý deň vojny je strašný, ale USA sa rozhodlo k zhodeniu atómovej bomby a tak funguje náš systém. Nie som taký zatvrdnutý, že budem brániť všetkých väzňov, alebo len seba, každý by mal mať aspoň štipku sebareflexie a prijať zodpovednosť. V dnešných dňoch sa človek previní útokom na zákon a dostane odpoveď v podobe atómovky (opäť mám na mysli nenásilné majetkové činy). A tak isto, ako vtedy v Japonsku, pozerajú na padajúcu skazu aj nevinní, čo za nič nemôžu. Myslím tým rodiny, deti, čo nechápu, že súdy sú od spodu až celkom hore podmínované vyššími záujmami. A viete, čo povedali stvoritelia tejto atómovej bomby? Slová geniálnych vedcov? ,,Pane Bože…! Čo sme to vykonali?“

Veľmi podozrivý prípad. . . alias ako to u nás chodí.

28.03.2021

V dnešnom príspevku vám sprostredkujem ďalší príbeh spoza mreží o mužovi, ktorého nazvem Pavol. Akademicky vzdelaný človek, ovláda niekoľko jazykov, väčšinu života strávil v Rakúsku. Prežil už vyše päťdesiat zím. Hoci nie je Slovák, jeho bývalá manželka a dcéra sú. Za hrubé mreže ho posadili za obzvlášť závažný zločin podvodu. Čo znamená obzvlášť [...]

Opätovné zadržanie Jankovskej

06.03.2021

Vytúžené prepustenie na slobodu, otvárajú sa dvere, sloboda začína šeptať rečou príjemného vánku. Už len pár krokov a trápenie skončí. Už žiadne námatkové kontroly, vyzliekanie do naha (mne sa to stalo, keď som písal tieto riadky), lebo predpisy tak kážu. Už žiadne trieskanie do dverí o päť štyridsať päť. Zbohom erárne prádlo, zbohom budenie svetlom každú [...]

Naši premiéri! Únosy, bicykle, prostitútky a …

01.03.2021

Celý život ma vychovávali v duchu striktného dodržiavania zákonov, spoločenských konvencií i nasledovania vážených ľudí, čo vedú náš úžasný štát. ,,Tento človek je dar nášho ľudu, náš pán predseda, pán premiér,“ ukazovala mama tučným klobáskovým prstom na muža v obleku, vystupujúceho za sklom televízora. ,,On nás všetkých zachráni!“ dušovala sa [...]

George Floyd Officer Trial

Expolicajta Chauvina uznali za vinného z vraždy Floyda

20.04.2021 23:24, aktualizované: 23:48

Vynesenie verdiktu sprevádzali prísne bezpečnostné opatrenia, budova súdu bola obohnaná ostnatým drôtom aj betónovými zátarasami a do ulíc Minneapolisu boli nasadené tisícky policajtov.

Vladimir Putin

Mierové rozhovory v konfliktnej oblasti? Zelenskyj navrhol Putinovi stretnutie v Donbase

20.04.2021 22:33

Ukrajinský prezident tiež poznamenal, že v konflikte medzi ukrajinskými vládnymi silami a proruskými separatistami "ide o milióny životov".

Armin Laschet

Strach zo zelenej kancelárky zomkol čiernych sokov

20.04.2021 21:47

Annalena Baerbocková alebo Armin Laschet? Jeden z nich s najväčšou pravdepodobnosťou po septembrových parlamentných voľbách v Nemecku nahradí dosluhujúcu kancelárku Angelu Merkelovú.

Peter Kmec, Ide o pravdu

Kmec (Hlas) v Ide o pravdu: Heger je len neinformovaný hovorca Matoviča

20.04.2021 20:30

Ruskí agenti mali byť za výbuchom českého muničného skladu v roku 2014. „SIS aj vojenské spravodajstvo musia informovať poslancov,“ povedal v relácii Ide o pravdu poslanec Peter Kmec.

captivum

Nikto sa nenarodí ako väzeň, alebo zločinec.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 154528x
Priemerná čítanosť článkov: 4545x

Autor blogu

Kategórie