Dve pivá a basa.

23. augusta 2020, captivum, Nezaradené

Dnešný príspevok bude o jednom chlapcovi, ktorého som v tomto čarovnom zámku spoznal. Nie muž ani chlap. Iba chlapec. Má pätnásť rokov a pre tento účel ho pokrstíme menom Mišo. Fajn, krst máme za sebou, poďme na príbeh.

Mišo nemal tak krásne jednoznačné detstvo ako možno väčšia časť obyvateľstva. A ak niekto teraz zamračene krútil hlavou, akože: Hej! Ja som mal predsa ťažké detstvo!,  možno zmení názor. Mišov otec bol alkoholik, ale nie hocijaký. Patril k tomu druhu nemužov, akí po vypití elixíru na stratu zábran ubližujú ženám, slovne a bohužiaľ aj fyzicky. V Mišových ôsmich rokov matka odišla tam, kde je vraj lepšie, ale neviete si to overiť, lebo návštevám je vstup prísne zakázaný. Otca pohreb nezmenil, práve naopak – teraz si zlosť vybíjal na ďalšom rodinnom príslušníkovi. Áno, dobrý postreh. Chudák Mišo.

Každý si vie domyslieť ako sa vyrastá v týchto podmienkach. Preskočím do nie príliš vzdialenej minulosti, keď Mišo naďabí na nových, nie tak odlišných kamarátov. Počuli ste niekedy: si priemerom piatich ľudí s akými tráviš čas? Teraz už áno. Táto pravda by mala byť súčasťou rodného listu, lebo nielen Mišo ale aj veľa iných ľudí na to doplácalo, dopláca, doplatí. Mišo sa nechal nahovoriť na krádež. Ak si predstavujete dobre premyslenú akciu v štýle Rýchlo a Zbesilo, musím vás sklamať. Ukradol dve pivá. Samozrejme ho hneď chytili. Pri súde prokurátorka uviedla, že stále uteká z detského domova, takže trvá na väzbe. Mala pri sebe toľko Boha, že sa nebála s neochvejnou vierou povedať: ,,Taký pobyt mu len prospeje.“

Japonské príslovie hovorí, že básnici poznajú aj krajiny, kde nikdy neboli. Zrejme to neplatí len pre básnikov – aj keď, ak byť básnikom znamená vyjadrovať sa čo najpútavejšie, používať svoju fantáziu na zveličenie pravdy, môžeme ostať v jednej kategórii. Prokurátor či básnik, jedno a to isté.

Takže pätnásťročný Mišo je štvrtý mesiac vo väzbe s dospelými chlapmi. V pamäti mi utkvela jedna vychádzková hodina vo vonkajšej cele, ibaže miesto stropu sú tam mreže.

,,Nemôžu ťa chytiť,“ hovorí päťdesiatročný recidivista, ,,nechaj tak, ja ťa naučím. Keď pôjdeme von, zoberiem ťa na akciu. Neboj nič.“

Ďalší, čo iba sedí na lavičke, ledva schopný žiť: ,,Na čo? Aj tak si už skončil. Bol si vo väzbe. Čokoľvek sa stane a budeš blízko, si automaticky hlavný podozrivý. Dobre obesiť sa, vylučuje možnosť nechať sa nespravodlivo odsúdiť. Je to lepšie, vieš? Ako balzam na dušu, keď už nevládzeš ďalej. Zadné vrátka z tohto bludiska. Aj pre tvoju rodinu je to lepšie. Skôr ich poľutujú, keď umrieš mladý, ako keď budeš väzeň. Ale…mňa radšej nepočúvaj, som proste unavený.“

Väčšina sa smeje, no vážnosť v nešťastníkovej tvári hovorí, že nežartuje. Aspoň nie v tej chvíli.

Motivačné prostredie, však?

Potom sa vracia na celu, do nútenej existencie, kde blednú emócie a zápach zmareného života zostáva aj po vyvetraní. Koniec koncov, cela je vždy len cela.  Zatiaľ čo píšem tieto riadky (je päť štyridsať päť ráno), Mišo spí, lebo užíva silné lieky na spanie ako sedemdesiat percent väzňov vo väzbe. Otvára sa otvor a v ňom tvár ,,strážcu poriadku“, ktorý chráni spoločnosť pred takými monštruóznymi zločincami ako Mišo. ,,Hej! Boha, nebol budíček? Hej, ty?! Hej, kur*va! Vstávaj!“

zdvihne hlavu.

,,Čo si hluchý, pi*če? Nemali ste pred pätnástimi minútami budíček? Jak sa voláš?“

,,Mi…Mišo.“

,,Vstávaj, jasné? Lebo uvidíš. Bleskovo. Máš päť minút, potom ťa Boh ochraňuj.“

Nie, Mišo nikam nevstával, je víkend, ale proste musí byť hore. A nie,  nie sú všetci strážcovia takýto, aj keď sa ich nájde dosť. Prečo to robia? No, nie som psychológ, ale ako samouk a laik, myslím, že ide o šikanu v detstve, pocit menejcennosti a náhly príval moci z kontroly nad životom iného. Alebo je to ako keď v detstve pálite lupou mravce na slnku. Lebo ho to baví.

Včera sme mali obdobnú story, keď mu zo skrinky postrhávali kresby, čo sám stvoril.

,,Tu si neni doma,“ povedal mu ktosi hlasom opovrhnutia a hľadel na neho ako na žuvačku nalepenú pod stolom v reštaurácii.

Náhodou, tie  kresby, tie  kresby boli nadpriemerné, keby pocvičí, ktohovie? Aj Da Vinci raz začínal. Tak Mišo, znechutený z resocializácie, zahodil svoje diela do koša. Plakal, ale predstieral, že nie. Tu sa ukázal charakter jedného z nás, keď vstal a kresby vytiahol. Povedal: ,,Ak ich nechceš, kamoš, vezmem si ich, dobre? Sú krásne. Máš talent.“

,,Vážne?“ ožil Mišo.

,,Jasné. Ak ťa to baví, mal by si pokračovať.“

,,Áno, asi by som mal,“ pritakal chlapec. ,,Ďakujem.“

Záchranca sa usmial a žmurkol. Pre mňa osobne je svojim spôsobom hrdina. Je jedno čo spravil. Keďže v jednom kuse číta knihy s náboženskou tematikou, prezradím, že žiadne prikázania neporušil. Raz mi citoval pasáž z knihy Neila Gaimana: ,,V celej Biblii je iba jeden človek, ktorému Ježiš osobne sľúbil , že s ním bude v kráľovstve nebeskom. Nie Peter, nie Pavol  ani žiadny z apoštolov. Bol to odsúdený lotor na popravisku. Takže nekop do ľudí v cele. Možno vedia niečo, čo ty nie.“

A viete, že je to pravda? Poznajú cenu slobody.

Mišo mal ísť teraz do deviatej triedy, ale neprepustili ho z väzby, takže minimálne mesiac a pol tu určite bude. Prečo? Záujem spoločnosti. Ešteže úradníci súdov sú hovorcami obyčajného ľudu.

Takže milý čitateľ, netvrdím, že kradnúť je normálne, ani že všetci sudcovia sú zlí, ani neviem čo ešte mi občas nejaký zblúdilec pripne do komentárov, iba sa delím o príbeh, jasné? Pamätáte na príklad strážnika? Lebo ma to proste baví.

Nehľadám váš súcit či ľútosť, možno ak porozumenie.  Okrem toho, že vo väzení stretnete ľudí od vrahov až po skoro svätcov, je niečo čo chcem týmto povedať, tak toto: milí rodičia, ak má vaše tínedžerské dieťa chuť na pivo, radšej mu ho kúpte, lebo tie kraviny v telke spojené s väzbou o desiatich osvetových činnostiach,  hygiene dva krát denne sú naozaj len kraviny. Dvadsať tri hodín na cele bez vánku, mokrý, prepotený a sprcha dva krát päť minút týždenne, prístup ako k masovému vrahovi… no nestojí vám to za to. Rozhodne nie vášmu potomkovi.

Ďakujem, že ste so mnou vydržali do konca, ak ma chcete preplesknúť v komentároch slovami: nesťažuj sa stále, moja odpoveď znie: som uväznený, do čerta, nechajte mi aspoň sťažovanie J . Prezradím vám tajomstvo, čítajú mi iba vecné a konštruktívne komentáre, veď prehnanej negativity mám počas dňa dosť.