Založ si blog

Beseda s prezidentkou

Prezidentka SR, pani Čaputová so stráženými väzňami. Pozrite si jej šokujúce odpovede.

Ako budete čítať každé slovo tohto príspevku, zostanete šokovaný, tak ako ja!

Sú veci, po ktorých ľudia prahnú viac než po čokoľvek inom, a keď sa to podarí, cítia sa povznesení. Myslím, že viete o čom hovorím, však? Mne sa to stalo pred pár hodinami. Okamžite ma ovládla túžba podeliť sa o to. Pozrite si meno tohto blogu (TÚŽBA BYŤ VYPOČUTÝ), ste chytrí a viete, že návšteva prezidentky, ktorá po konci besedy odpovedá na otázky, symbolizuje azda najvyššiu métu, aká ma mohla postretnúť.

Prišla s početnou ochrankou, v červenom kostýme a v čiernom rúšku cez spodnú časť tváre. Pri pohľade na štyridsať mužov, oblečených v rovnakých všedných, modrých handrách, ktoré nám dali tesne pred týmto zhromaždením, aby sme vyzerali dostatočne vystrojení, ma zaliala bezprostredná zlosť, spôsobená pokrytectvom. Tie potrhané, poplátané veci, zakvackané od farby s rozmanitými škvrnami nám vzali a vrátili, keď to všetko skončilo. A ešte ako to skončilo!

Počul som ju, jasne a zreteľne. Keďže som sedel v prvom rade, nič mi neuniklo. Žiadne slovo či tón. Rozprávala zhruba pol hodinu, zatiaľ čo mňa znervózňovali podlhovasté brokovnice v rukách územčistých strážnikov, ktorý nás zovreli z každej strany. Niektorých možno z miery vyvádzali psi, ale mne nevadili. A vtedy ma napadlo: Na čo je toto nutné, keď sme tu všetci za nenásilnú činnosť? Za vodičáky, za alimenty, za podvody, za dane, za administratívne chyby, za krádeže, ale aj za korupciu, či za drogy. Ale keď som sa nad tým zamyslel, prišiel som na to. Ak dostáva človek peniaze za namaľovanie obrazov, tak pri kontrole vystaví čo najviac obrazov, takže ak niekto buduje dojem, že väzni sú všetci do jedného mimoriadne nebezpeční pre spoločnosť, musí to tak vyzerať, no nie?

Prišiel čas na otázky.

Ach môj Bože… Keďže som kde som, väčšina možno očakáva, že klamstvo musí mať väzeň v povahe a budem luhať pre lepší dojem, no neurobím to. Priznávam, že za niektoré otázky som sa nielenže hanbil, ale aj cítil trápne za tých, čo ich položili. Veď posúďte sami, otázka: či je pán premiér duševne zdravý, neposunie nikoho, alebo áno? Opäť som mal pocit, že tých, čo majú racionálne uvažovanie, schválne odpratali kamsi za zatvorené dvere. Lebo justícia nemá rada vyhlásenia typu ,,Preboha, vy ste tu za takú blbosť?“ alebo ,,Takého človeka je tu škoda!“. Ale predsa len zazneli tri vecné, obstojné otázky než prišiel rad na mňa. A to ani neuveríte, čo sa vtedy stalo. No pekne postupne.

Prvá zaznela z úst pomerne mladého chalana: ,,Pani prezidentka, mám dvadsaťtri rokov a som tu už tridsať osem mesiacov. Viete ako sa hovorí. Mladý, hlúpy, naivný. Chcel som peniaze a nikde ma nechceli zamestnať, lebo nemám skúsenosti. Súhlasil som, že za pätdesiat tisíc eur zoberiem škatuľu z Nemecka k nám, na Slovensko. Áno, vedel som, že sú tam drogy, ale mladý človek sa cíti nesmrteľný, bezstarostný, a… no, proste som to urobil. Chytili mňa, aj toho, čo mi to dal, ale on bol stíhaný v Nemecku. Dostal som dvasaťjedna rokov za to, že som sa priznal. Prokurátor trval na dvadsiatich piatich rokoch, lebo si nemyslel, že príde k náprave, chápete? Ten Nemec dostal dvojročný trest, pri výsluchu sa mi policajti smiali, že v Nemecku by som mohol dostať maximálne osem rokov. On pôjde po polovičke domov a ja po troch štvrtinách. A vlastne…“ Zamyslel sa. ,,Už nebudem mať domov. Mám len matku na podpore a je veľmi stará. Ja…“ Opäť mu hlas uviazol v hrdle. Keď prehovoril, znel vyrovnanejšie. ,,Určite ste videli v médiách prípad Holanďanov. Tu doživotie a tam maximálne dvanásť rokov. Ak sa priznajú, nech dostanú šesť, sedem rokov. Po polovičke ich určite prepustia. Ako je to možné, pani prezidentka? Prečo všade dostávajú druhé šance a tu nie? Komu pomôže, že prakticky zavraždia človeka? To je náprava? Nikoho som nezabil.“

Pani Čaputová dokázala, že je empatická žena, vlhké úsečky sĺz, čo mala narysované cez make up, to dokazovali. Usvedčovali ju z ľudskosti. Prehovorila roztraseným hlasom: ,,Veľmi ma to mrzí, naozaj. Mojou primárnou zásadou v živote je solidarita, a my ako národ nemôžeme odvracať zrak od tých, ktorých postihla krivda. Lebo aj nespravodlivý trest je krivda. A to tá najväčšia. Krivda voči životu. Tiež som svoje dieťa nevyhodila z domu, keď urobilo nejakú chybu. Som prezidentkou tejto krajiny a považujem to za záväzok. Som matkou tohto národa a všetci občania sú ako moje deti. Z tohto miesta vám sľubujem, že budem iniciovať zmenu.“

Chalan bol dojatý. Konečne k nemu, za dobu troch rokov pristúpili ako k živej bytosti, ktorá nemá len vzhľad človeka, ale rovnako tak cíti. Druhú otázku položil muž s takmer bielymi vlasmi. Podľa toho som mu tipoval tak štyridsať päť, no pokojne mohol mať tridsať. Čas za ostnatým drôtom podlieha iným zákonom. Znela takto: ,,Pani prezidetka, kedysi som šiel do pochybného kšeftu. Mal som dvadsať päť a sľúbili mi šestnásťtisíc eur za to, keď sa preukážem falošným občianskym a odovzdám v banke podpísaný papier. Viezla ma tam žena a predstavila sa pod cudzím menom, lebo som jej tak kázal. Polícia nás prišla zobrať po piatich mesiacoch aj keď sa to nezdarilo. Nic som nezarobil. Neviem prečo zadržali aj moju ženu, mňa vydierali, vyhrážali sa, že ak nepoviem to a to, neuvidím ju desať rokov. Dostali ma do stavu, keď som bol mimo, ako nadrogovaný a na základe toho vykonštruovali celý prípad. Bohužiaľ, tí čo ma oklamali aké dôkazy majú, povedal som jednu vetu, ktorá ani nedávala zmysel. Na základe tejto vety ju držali dva roky vo väzbe! Na súde som o tom hovoril, dával podnety a sťažnosti, ale nikto a nikde ma nepočúval. Ukradli jej dva roky zo života. Už ma nechcela vidieť, ale hlavne, že niekto dostal dvadsať euro k výplate navyše. To, za čo som mal ja sadzbu desať až pätnásť rokov, dostal za dva krát väčšiu škodu Francúz dva roky s podmienečným odkladom. Nebol ani vo väzbe. Prečo musí vždy člvek dostať odpoveď vo forme väzenia, aj keď nespôsobil žiaden následok a prečo musí dokazovať svoju nevinu a nie je to naopak?“

Prezidentka, otrasená a možno aj znechutená tým čo počuje, mu dala odpoveď: ,,Ak existuje, čo i len jednopercentná šanca, že človek je nevinný, nie malo by sa, ale musí sa to prešetriť. Ťažko veriť, že naše súdnictvo funguje takto, ale sľubujem, že sa na to pozriem. Sme neoddeliteľnou súčasťou Európskej únie, mali by platiť rovnaké, alebo aspoň podobné zákony.“

Tretí vyzeral najdrsnejšie, bol stručnejší: ,,Ja som čin spáchal, prijal som aj trest, ale ak odtiaľto teraz odídem, môžem rovno zaliezť do hrobu. Naše väznice sú oproti tým európskym ako stredoveké temnice. Keď som bol raz na polícii, nejaký vyšetrovateľ si myslel, že ho nepočúvam, chválil sa kolegom, že má ďalšiu čiarku, že ďalší zločinec nezniesol vďaka nemu väzbu a obesil sa. Mne policajti vzali z peňaženky päťdesiat eur pri zadržaní, keď som ich dal na inšpekciu, viete čo mi odpísali? Nie je to trestný čin, takže to nebudú riešiť. Možno si poviete päťdesiat euro, ale tu, kde nás okrem trestu ožobračujú trojnásobnými cenami v bufete, to je majetok! Prečo to dovolíte?“

Po pravde, neviem čo mu odvetila, lebo som v duchu formuloval svoju otázku. Prišiel rad na mňa. Konečne! Nič osobné, žiadny príbeh. ,,Čítali ste príbehy o vojakovi Švejkovi? Storočná kniha. Naše súdnictvo, prokuratúra, polícia sa za sto rokov nezmenili. Čím to je?“

Pozerala mi do očí. Mal som pocit, že sa červenám, keď otvorila ústa, že odpovie… stalo sa to!

Zobudil som sa! Bol to sen! Krásny sen! Krátko trval stav rozčarovania, ktoré ukončilo nadobudnuté vedomie. A potom som si to uvedomil.

V skutočnosti nikoho nezaujíma, či bol trest spravodlivý. Už duplom nikoho nezaujíma, či bol alebo nebol človek vinný. Nezaujíma to políciu, nezaujíma to prokuratúru. Tých zaujíma, či niekoho dostali. V skutočnosti všetci úradníci justície vedia aké rozdiely sú v sadzbách medzi nami a zvyšku Európskej únie. Žiaden sudca nevstane a nepovie: ,,Nie! To je príliš tvrdý trest a ja to nedokážem urobiť!“ Žiaden prokurátor sa nevzdá prípadu. Žiaden prokurátor nedokáže vstať a povedať: ,,Áno, je to kruté, nemá zmysel popierať, že to ubližuje viac rodinám, ale ja to robiť neprestanem, lebo mi to zákon a moc dovoľuje.“ A ak náhodou nebozkáva zem, po ktorej prešiel jeho nadriadený, rozmýšľa o ambíciách. V skutočnosti nikoho nezaujímajú ľudia, čo nosia modrý habit otroka, lebo verejná mienka je budovaná pohľadom na fakty pokrivenou optikou bulvárnych novinárov. Nikoho v skutočnosti nezaujíma, že človek zaplatil najväčšiu daň stratou slobody, a keď môže začať odznova, nemôže, lebo bol trestaný. V skutočnosti je každému ukradnuté, že v sudcovom hlase je počuť oceľ ľahostajnosti, bezduchý tón, a že hľadí na vás cez sivú tmu paragrafov, ktoré sú najničivejšou zbraňou, akú kedy ľudia vymysleli. V skutočnosti si myslím, že toto sa nikdy nestane. Hoci je pani prezidentka reprezentatívna a empatická (vďakabohu), súdiac podľa jej novoročného príhovoru, nepovažuje obvinených/odsúdených za plnohodnotných občanov. V skutočnosti som mal sen o besede s pani Čaputovou a obsah som rafinovane vložil podľa skutočných prípadov, ale verím, že mi to odpustíte. Každý má právo na spravodlivosť. A sama myšlienka spravodlivosti je prekrásna. Je to dobrá myšlienka, ale niekto by ju mal uviesť do praxe.

PS: Väčinou, ak nie všetkých z vás považujem za súdnejších než tých, čo sami súdia. Ak máte chuť a čas, prosím, vyjadrite svoj názor v komentároch na konkrétne prípady z tých troch otázok. Všetky sú skutočné a mňa zaujíma váš názor. Ďakujem za to, aj za vašu pozornosť.

 

Mučenie smädom?

06.11.2020

Vždy som žasol nad knižnými i filmovými príbehmi, strašnými aj dojímavými, keď človek donútený osudom alebo len nešťastnou náhodou čelil vyšším silám. Keď musel urobiť čin, ktorý ho navždy poznamenal. Zmenil. A s príbehmi , keď celkom dobrý človek, sympoš, čo si okamžite získa vaše srdce, zabije pre pohár vody. Nie tak celkom som tomu veril, lebo mi prišlo [...]

Zavraždení

01.11.2020

Človek, ktorý sleduje najťažšie zločiny a nič nepodnikne, aby im zabránil, je sám vinný, čo myslíte? A ja už nemôžem dlhšie mlčať, lebo krížov s menami stále pribúda, a keď hľadím na túto skládku pochovaných snov, mám výčitky, že konkrétne ja som nič neurobil. Že o tom príšernom masakri, o ktorom nikto ani nepípne, nepíšem. Že tým vlastne ochudobňujem [...]

Viete čo je právny štát, pani Kolíková? (Mordor nie je vymyslený)

04.10.2020

Možno týmto príspevkom mnoho ľudí naštvem, iní si možno povedia, čo tento uväznený lotor moralizuje, ale človek je tvor vznetlivý, citlivý a verte mi, že po dvoch rokoch krívd či justičných podpásoviek, čo neraz dokážu vybiť dych, aj s obrovským citom pre spravodlivosť. Tú skutočnú, samozrejme. Na začiatok, ak by niekto nevedel, Mordor je temná krajina zla z fantasy [...]

Maroš Žilinka

V skúšobnej voľbe generálneho prokurátora obstál najlepšie Žilinka, koalícia stále rokuje

02.12.2020 14:54

Parlament už niekoľkokrát hlasovanie presunul, keďže koalícia nemá zhodu na jednom mene.

mičovský pôdohorspodárstvo

Vláda prijala opatrenia na riešenie krízovej situácie v lokalite Chemko Strážske

02.12.2020 14:16

Na tento zámer zároveň vládny kabinet vyčlenil sumu 500 000 eur.

Virus Outbreak Britain Vaccine

Británia ide očkovať, nebude to povinné

02.12.2020 14:06

Británia o pár dní začne s očkovaním proti ochoreniu COVID-19.

Pavol Jarčuška

Jarčuška: Bežne sa bude očkovať možno v marci, apríli

02.12.2020 14:00

Infektológ profesor Pavol Jarčuška vysvetľuje, aký je rozdiel medzi jednotlivými vakcínami, akým spôsobom sa vyvíjajú a kedy by mohli byť dostupné.

captivum

Nikto sa nenarodí ako väzeň, alebo zločinec.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 21
Celková čítanosť: 45644x
Priemerná čítanosť článkov: 2174x

Autor blogu

Kategórie