Založ si blog

Zavraždení

Človek, ktorý sleduje najťažšie zločiny a nič nepodnikne, aby im zabránil, je sám vinný, čo myslíte? A ja už nemôžem dlhšie mlčať, lebo krížov s menami stále pribúda, a keď hľadím na túto skládku pochovaných snov, mám výčitky, že konkrétne ja som nič neurobil. Že o tom príšernom masakri, o ktorom nikto ani nepípne, nepíšem. Že tým vlastne ochudobňujem krajinu, lebo ako môže dakto niečo spraviť ak o tom nevie? Dúfam, že teraz tú chybu napravím.

Dopredu sa ospravedlňujem rodinám obetí, že to neprišlo skôr, že sa možno Vaše prípady ocitnú zvečnené len v týchto riadkoch. Ale práve to potrebujeme, viete? Vytiahnuť prípady z klamlivej štatistiky, aby sa čísla razom zmenili na osudy jednotlivcov. Dlho som chcel napísať niečo na túto tému, a teraz, viac než kedykoľvek predtým sa modlím, aby tieto slová konečne skončili na plodnej pôde, kde sídli ,,farmár“, ktorý robí farmárčenie pre blaho rastlín a nie pre moc.

Porozprávam vám o troch prípadoch, hoci je podobných neúrekom. Lenže kríže týchto troch mi boli najbližšie a mal som možnosť spraviť si o nich názor. Prvý sa pre účely tohto príbehu bude volať Syn. Druhý Brat. Tretí Otec. Navzájom spolu nesúvisia, takže nie, nie sú jedna rodina.

Syn mal zvýšenú hyperaktivitu, mal však ešte čosi… unikátnych rodičov. Počas detstva ho zavierali do liečebne, kde ho kŕmili liekmi, na miesto, kde nič dobré okrem pocitu zavrhnutia nepobral. Boli, povedal by som, bigotne veriaci, takže pokojne mohli konať ,,v dobrej viere“, aby zachránili Synovu dušu. Skrátim to. V dvadsaťštvorke sa opil, zavrel sa do izby, a keď mu tam vpálil otec s úmyslom pekne ho zvoziť, pretože žil v jeho dome a nie vo svojom, Syn zo seba vypustil všetku zlosť. Všetky tie chvíle, keď musel sledovať, ako rodičia nasadajú do auta zatiaľ čo on z okna liečebne rosil sklo svojimi vzlykmi, keď musel rozmýšľať, prečo ho niekam zavierajú. Viete si predstaviť, čo to môže spraviť s psychikou? Takže vypustil svoju zlosť. Ako? Dobre na neho v opitosti nakričal a otec to ukončil buchnutím dverí, a bohužiaľ, ešte čímsi…

Zavolal políciu.

Lenže tá neprišla hneď. On do druhého dňa vytriezvel, akurát vychádzal zo sprchy s uterákom okolo pása, keď si uvedomil, že na neho žmurká desať párov očí. Možno aj synchrónne, ktovie? Polícia. Ako inak. Neviem, či ten počet mal naznačiť nejakú symboliku, ale ja som ju neodhalil. Azda by som sa opýtal, čo sa stalo s tými mottami, aké ukazujú v nezabudnuteľnej relácii policajti v akcii. (Nadporučík Ján Barta – ovláda karate, ale nikdy ho nepoužil na útok, keď našiel peňaženku, vrátil ju majiteľovi, a ďalšie sardonické perly). Realita? Desať ku jednej. Vzali ho do väzby. Tentoraz on opúšťal rodičov, ktorý postávali na chodníku. Za čo? Nebezpečné vyhrážanie alias paragraf 360, nástroj pre zapĺňanie väzníc. Chalan vysokoškolák, mimoriadne inteligentný, tri ovládané jazyky, jeden hudobný nástroj, textár a vášnivý čitateľ. Bol štvrtý krát v živote opitý, no súdny znalec ho označil za závislého. Jeho osud ma neskutočne mrzí. Chudák chlapec…

Brat býval so sestrou v dome, ktorý zdedili po rodičoch. Sestra sa vydala a vzťahy s Bratom chladli. Po čase zistila, že v jej rodine niečo chýba… vlastne naopak. Čosi prekážalo. Alebo ktosi. Brat. Zavolala policajtov, lebo sa jej mal Brat vyhrážať, držať pod krkom a biť ju, dokonca si spomenula, pravdaže pred súdom, že mal počas rokov hovoriť, že jej vyvraždí rodinu. Nemala žiadny doklad od lekára, a svedok, čo bol pri tom, vypovedal, že nič také sa nestalo. Napriek tomu ho odsúdili, podal odpor a putoval do väzby.

Otec bol vozičkár bez nohy. Neviem, čo sa mu stalo, ale ľúbil si vypiť, čo sa mu stalo osudným. Vykrikoval po synovi, že ho poriadne prefacká, hoci bol na vozíku. On mal po päťdesiatke, syn po tridsiatke. Hoci bol na mol, zapamätal si jednu vetu, keď mal syn mobil pri uchu: ,,To oľutuješ. Mám známych na polícii.“ Zobrali ho do väzby spolu s vozíkom.

Syna, Brata, Otca, čiže všetkých troch spájal paragraf 360. Tri zbytočné kríže. Syn bol vo väzbe pol roka, hoci sa hneď priznal, aby mohol ísť na podmienku domov. Zavraždili ho. Duševne. Tu ho žiadny život nečaká. Všade kam príde po prácu, povedia: ,,Prepáčte, ale boli ste trestaný.“ A bude chodiť ako tulák žobrať o zamestnanie, až nakoniec urobí niečo, čo ho povedie späť do väzby. Čo povie prokurátor? Nedošlo k náprave. Prvý zločinec vytvorený. Brat tvrdohlavo odmietal vinu, takže odsedel jedenásť mesiacov. Prišiel o domov aj športovú kariéru, ktorej sa venoval. Bez perspektívy zamestnania. Zavraždený. Duševne. Otec prešiel podobnou anabázou. Bohužiaľ, tieto prípady môžeme pokojne označiť za archetypálne, lebo sa neustále opakujú. Tri životy dokaličené nadarmo. Pravda je taká, že pri pohľade pred seba vidím celý cintorín krížov s obdobnými prípadmi. Otázka pri takýchto ľuďoch nestojí tak, koľko ľudí môže v takomto systéme prežiť, ale ako vyzerá ich existencia po nezmyselnej väzbe, prípadne treste.

Je to len umelina, aby mali robotu štátne zložky? Aby sa využívala lacná pracovná sila? Viete koľko firiem sídli v areáli niektorých väzníc? Viete, že tam robia za päťdesiat až sto eur mesačne? Možno si poviete, že čo viac môžu chcieť, ale oni nakupujú za tri krát drahšie ako vy. Za nimi stoja uniformovaní ľudia s obuškom za opaskom. Oni sú v neustálom strese, ktorý devastuje zdravie rýchlejšie ako pribúdajú plagiáty diplomoviek u tých, čo to podporujú. Nie nadarmo sa hovorí, nikto netrestá krádež tvrdšie ako zlodej. V tomto prípade zlodej času. Tí ľudia vychádzajú z väzníc nielen s duševnými, ale aj s fyzickými následkami. Šediví, zhrbení a zavraždení.

Koľkým to zmení psychiku? A verte mi, že deň v tomto zakliatom zámku trvá päť krát dlhšie. Steny nasiaknuté nárekmi, zlým svedomím, ale aj smrťou, vlastnia kľúč k Pandorinej skrinke vašej duše. Odkiaľ to viem? Nie som výnimkou. Spočiatku po nátlaku, vydieraní polície, prokuratúry a následnej súdnej ľahostajnosti k tomu všetkému, som mal oči zakalené krvou. Vo svojich predstavách som trhal hlavy, sekal, strieľal, prisahal pomstu, túžil som naplniť do bodky to ako na mňa pozerali – akoby som nemal dušu. Ale z toho tieňa ma vytiahla láska. Áno, dobre čítate. Najprv láska k žene, potom k sebe samému. A teraz otázka. Prečo nás za každú cenu trhajú od blízkych? Lebo každý má niekoho koho miluje. Môže to byť žena, sestra, mama, brat… A súdy to zaujíma asi tak, ako sa bojí požiar suchého lesa. Epigenetik, Cole z UCLA, priniesol štúdiu publikovanú v časopise Pacifik Standard (2013), v ktorej došiel k záveru, že sociálna izolácia je dokonca ešte mocnejšia než stres, privodzujúci deväťdesiat percent ochorení. Povedal: ,,Pokiaľ meriate stres s použitím tých najlepších dostupných nástrojov, nesiaha ani po členky sociálnej izolácie. Sociálna izolácia je najvplyvnejší, najodolnejší sociálny či psychologický rizikový faktor ochorenia, aký poznáme. Nič sa mu nevyrovná.“ Dokonca došiel k záveru, že môže ovplyvňovať potomstvo. Hlavne, že v Ústave je písané, že treba chrániť rodinu. Papier znesie. To všetko pre spoločenský záujem. Najväčšou púšťou nie je Sahara; ona sa nachádza tam, kde majú ľahostajný ľudia srdce. Žiadajú nás, aby sme oslavovali právny štát, zatiaľ čo za zátarasami talárov obmedzujú, oslabujú odstraňujú ľudské práva.

Vedzte, že týchto zbytočných krížov, týchto zavraždených ľudí justíciou, spoločenský záujem napchal do sveta betónov a železa, kde vidia svoje rodiny dvadsať minút za mesiac bez toho, aby ich mohli objať, bez toho, aby im mohli do ucha zašeptať ,,ľúbim ťa a chýbaš mi“, miesto toho, aby našiel štát alternatívu. Údajne dostávajú konkrétne súdy ,,všimné“, aby nevyhovovali podmienečným prepusteniam, aby bol dostatok pracovnej sily. Nie, nemám dôkaz, ale počul som to z nespochybniteľných zdrojov. Nikoho netrápi, že niekde existuje dievčatko, ktoré túži po svojom ockovi, že niekde leží matka súžená vekom, ráta posledné výdychy a pravdepodobnosť, či stihne ešte objať syna, a nikoho netrápi, či sú tí údajní väzni naozaj takí nebezpeční ako ,,neomylný” sudcovský svet tvrdí. Tento systém je zastaraný sto rokov. Už dávno pradávno mal byť pochovaný. Štát ťahá za sebou mŕtvoly a tie mŕtvoly smrdia, iba on sa tvári, že nie. Civilizovaný, právny a zbožný systém… Doteraz nebol civilizovaný, nebol právny, nebol ani zbožný. Na druhej strane, v mene civilizácie, v mene práva, v mene náboženstva, páchalo ľudstvo najrôznejšie barbarské skutky – primitívne, neľudské, zvieracie.

Tento príspevok venujem dobrému chalanovi, čo kedysi odsedel dvadsať mesiacov vo väzbe nezákonne. Súdil sa o odškodné, pokiaľ viem, no jeho súdy sa už skončili. Odpočívaj v pokoji. Aj on bude medzi svojim okolím vždy ten, čo bol vo väzení, na koho náhrobok ukážu prstom so slovami ,,on bol kriminálnik“, až do doby kým budú žiť tí, čo si to budú schopní pamätať. Nikto si nespomenie, že bol otcom, že miloval život, alebo že spravil niečo tak jednoduché, ako je povzbudiť človeka, z ktorého si ostatní uťahovali, že je pisár, lebo stále sedel vykrútený pri okne a perom objavoval zázračný svet slov. Tým človekom som bol ja. Potľapkal ma po pleci a povedal: ,,Raz ma spomeň ak ťa bude niekto čítať.“ Bolo to presne trinásť mesiacov pred tým, než som nabral odhodlanie napísať prvý blog. Príjemne sa usmial, ako sa teraz usmievam ja, lebo mi dal to, po čom túžia všetci odvrhnutí. Aby v nich niekto veril. Tak Boris, priprav nám to tam, kým sa dostavíme, nech už je to kdekoľvek. Dúfam, že tento príspevok nebude len ďalším pamätníkom ľudskej ľahostajnosti.

PS: založil som si (resp. založili mi) stránku na Facebooku, pokojne ma môžete kontaktovať aj cez ňu, poprípade sa opýtať ak Vás niečo zaujalo. Ďakujem za pozornosť.

 

Veľmi podozrivý prípad. . . alias ako to u nás chodí.

28.03.2021

V dnešnom príspevku vám sprostredkujem ďalší príbeh spoza mreží o mužovi, ktorého nazvem Pavol. Akademicky vzdelaný človek, ovláda niekoľko jazykov, väčšinu života strávil v Rakúsku. Prežil už vyše päťdesiat zím. Hoci nie je Slovák, jeho bývalá manželka a dcéra sú. Za hrubé mreže ho posadili za obzvlášť závažný zločin podvodu. Čo znamená obzvlášť [...]

Opätovné zadržanie Jankovskej

06.03.2021

Vytúžené prepustenie na slobodu, otvárajú sa dvere, sloboda začína šeptať rečou príjemného vánku. Už len pár krokov a trápenie skončí. Už žiadne námatkové kontroly, vyzliekanie do naha (mne sa to stalo, keď som písal tieto riadky), lebo predpisy tak kážu. Už žiadne trieskanie do dverí o päť štyridsať päť. Zbohom erárne prádlo, zbohom budenie svetlom každú [...]

Naši premiéri! Únosy, bicykle, prostitútky a …

01.03.2021

Celý život ma vychovávali v duchu striktného dodržiavania zákonov, spoločenských konvencií i nasledovania vážených ľudí, čo vedú náš úžasný štát. ,,Tento človek je dar nášho ľudu, náš pán predseda, pán premiér,“ ukazovala mama tučným klobáskovým prstom na muža v obleku, vystupujúceho za sklom televízora. ,,On nás všetkých zachráni!“ dušovala sa [...]

George Floyd Officer Trial

Expolicajta Chauvina uznali za vinného z vraždy Floyda

20.04.2021 23:24, aktualizované: 23:48

Vynesenie verdiktu sprevádzali prísne bezpečnostné opatrenia, budova súdu bola obohnaná ostnatým drôtom aj betónovými zátarasami a do ulíc Minneapolisu boli nasadené tisícky policajtov.

Vladimir Putin

Mierové rozhovory v konfliktnej oblasti? Zelenskyj navrhol Putinovi stretnutie v Donbase

20.04.2021 22:33

Ukrajinský prezident tiež poznamenal, že v konflikte medzi ukrajinskými vládnymi silami a proruskými separatistami "ide o milióny životov".

Armin Laschet

Strach zo zelenej kancelárky zomkol čiernych sokov

20.04.2021 21:47

Annalena Baerbocková alebo Armin Laschet? Jeden z nich s najväčšou pravdepodobnosťou po septembrových parlamentných voľbách v Nemecku nahradí dosluhujúcu kancelárku Angelu Merkelovú.

Peter Kmec, Ide o pravdu

Kmec (Hlas) v Ide o pravdu: Heger je len neinformovaný hovorca Matoviča

20.04.2021 20:30

Ruskí agenti mali byť za výbuchom českého muničného skladu v roku 2014. „SIS aj vojenské spravodajstvo musia informovať poslancov,“ povedal v relácii Ide o pravdu poslanec Peter Kmec.

captivum

Nikto sa nenarodí ako väzeň, alebo zločinec.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 154526x
Priemerná čítanosť článkov: 4545x

Autor blogu

Kategórie