Založ si blog

Pozor! Kto v skutočnosti môže za smrť pána Lučanského?

Zrejme začínam používať slovo pokrytectvo pričasto, no nedokážem si pomôcť. Zriedkakedy sa odhodlám na sledovanie večerného spravodajstva, no po správach z 30.12.2020 viem prečo. Tlačová konferencia ministerky spravodlivosti a odstupujúceho generálneho riaditeľa, doslova hyenizmus koalície a opozície na smrti človeka, spôsob akým televízia postrihala celú reportáž, čiže pokrytectvo, pokrytectvo a ešte raz pokrytectvo…

V prvom rade hlbokú úprimnú sústrasť rodine, aby si zosnulého pamätali ako otca, manžela, kamaráta, možno súrodenca, lebo jeho rodina si zachová o ňom celkom iné predstavy než spoločnosť. Viete,  znovu mi niečo nejde do hlavy. Pátos tvrdého vyšetrovania tlačiaci sa z britkých funkcionárskych prejavov iba poukazuje na pokrytectvo systému. Ešte pred troma týždňami, keď pána Lučanského zadržali, vychádzali z úst politikov triumfálne, pochvalné frázy, ako zatvárajú mafiu a s potešením rozvíjali uspokojivé predzvesti odsúdenia so sadzbou dvanásť až dvadsať rokov. Idea dvadsaťročného trestu, navyše v zaostalých útlakových podmienkach väčšiny súčasných väzníc, nikomu neprekážalo, hoci – tento názor mi môžete zazlievať – je to svojim spôsobom tiež smrť, ale pomalá a bolestivejšia. S tým boli všetci v pohode. Bez milosti. Bez výčitiek. A keď sa obesí, chcú to hodiť – prepáčte mi za výraz – na obyčajných bacharov, ktorý počúvajú rozkazy. Dokonca vyšetrovateľ IHNEĎ začal konať (ihneď zdôrazniac pridanou hodnotou) a podal trestné oznámenie za ublíženie na zdraví. Akože tým niekoho vzkriesia, keď vyšetrovateľ ihneď… ? Pani Kolíková povedala prvú vec, ktorú jej musím uznať. Keď sa chce človek obesiť, obesí sa. Je celkom logické, že ak sa človek aspoň s priemernou inteligenciou pre čosi také rozhodne, dokáže vyrátať kedy a koľko času má. A bachari s tým nespravia absolútne nič. Takže viniť ich z toho je absurdné. A keď už sme pri tom, prečo nepodniknú kroky proti policajtom, ktorí sa pýšia tým, koľko ľudí sa im obesilo? Prečo policajt, ktorý také chválenkárstvo počuje z úst kolegu, nezačne IHNEĎ konať?  Jeden taký prípad som spomínal v článku s pani prezidentkou. A teda, ak podali trestné oznámenie pre ublíženie na zdraví, nemali by stíhať každého policajta, strážnika, ktorý zbije zadržaného či väzňa? Prečo sa nerobí takéto haló pri každom, čo si siahne na život? Prečo nik neodstúpil, keď sa pred dvoma rokmi obesil prvostíhaný chlapec, lebo mu hrozila doživotná sadzba za drogy, hoci o sto kilometrov v Rakúsku by sotva dostal tvrdý nepodmienečný trest? Ak by sa odstupovala za každého samovražedníka, nestíhajú dosadzovať ľudí. A televízne spravodajstvo? Ešte pred troma týždňami spravili zo zosnulého exprezidenta polície terč lynču, dobre že ho neodsúdili takpovediac ,,bez licencie“. Pomalá, smútočná, dojímavá hudba, trúchliacim hlasom zreferované jeho celoživotné resumé, akoby ho pred troma týždňami vôbec hanlivo nespomínali… Pokrytectvo.

Nasledujúce tri výroky som najprv pochopil ako žart, ale podľa aury vážnosti, s akou dané utrúsili to azda mysleli naozaj. Prvé z úst odstupujúceho: ,,Snažíme sa, aby ľudia vychádzali takí, akí prišli.“ Milosť madam spravodlivosti: ,,Nemôžem predsa pre nejakú domnienku držať človeka na psychiatrii.“ A čerstvý pán vedúci novodobej inkvizície: ,,Zákon musí byť dodržiavaný. Akýkoľvek a kýmkoľvek.“ Ach jaj. Ďalší teoretik. Generálny riaditeľ ZVJS bol podľa slov odsúdených, čo u nich na riaditeľstve pracovali, ľudský a milý, takže práve taký človek odstupovať nemusel. Chyba je inde. Nevie ako to vo väzniciach funguje.  Akoby mohol? Prichádza na ohlásené návštevy. Viete ako to chodí v armáde? V jeden deň naženú vojakov s farbou von a natierajú polorozpadnuté obrubníky na bielo, všetko sa na oko ,,ligoce“ a nadriadený povie: ,,Zajtra príde pán generál na kontrolu,“ a začne blačať na spoteného vojaka, ktorý vytrhal hektár zeliny holými rukami: ,,… tú trávu ste vytrhal nakrivo! Prekrista, čo povie generál?“ A keď odchádza, snežia z neho biele od stresu vypadané vlasy. Takto podobne prebiehajú kontroly v každom štátnom aparáte. Nedávno som dostal list od kamaráta, ktorý nastúpil do trestu (do jedničky, najnižšia ostraha, ten za administratívny delikt). Čudoval sa ako chcú niekomu pomôcť začleniť sa znova do spoločnosti, keď sa krčia v tieni trvalého strachu z čohokoľvek. Hrozba disciplinárneho trestu nad nimi výstražne visí s narezaným lanom, desí ich, lebo automaticky strácajú možnosť podmienečného prepustenia. A paragrafy Ústavného poriadku, záludne spísaného, majú využitie biča, ktorý možno použiť podľa ľúbosti. Tresty za lyžičku mimo skriňu, vyvesený uterák mimo určený čas, čítanie po večierke – nie sú vôbec raritou a maria šance na slobodu. Kto chce psa biť, palicu si nájde. Pravdaže, záleží od slúžiaceho človeka. Do jedálne kráčajú mĺkvo, ponuro v rade, nemôžu narušiť ticho a majú desať – pätnásť minút na jedlo. Vzájomná nezištná pomoc býva na príťaž, skôr sa nájdu takí, čo intrigujú, aby vás pri niečom prichytili, aby získali pochvaly. Už vyše roka nevidel syna, no ,,spoločnosti “ to nestačí. Ako mu to prospeje? Zaujímalo by ma, kam zmizla pri resocializácii horlivosť s akou zatvárajú. Takže slová pána Ivana sú slabým tieňom reality.

To však zasahuje priamo do kompetencie pani ministerky. Kde sú alternatívne tresty? Kde sú náramky, domáce väzenia, peňažné pokuty, verejno-prospešné práce? Za hranicami tohto štátu. Nedá mi neopomenúť príklad spred roka a pol, keď v Banskej Bystrici žiadala prokurátorka štvorročný trest pre dvadsaťročného chalana, sudkyňa nesúhlasila, trvala na domácom väzení, lebo väznice sú podľa jej mienky antiresocializačné a chcela, aby mal mladý človek druhú šancu. Prosím, vyznamenať! Dúfam, že to pozerali jej kolegovia, ktorí do rozsudku o niekoľkoročnom treste napísali frázu:,,… aby došlo k náprave.“ Pľujú nám do tváre a tvrdia, že je to cukrová poleva. Človek odsúdený za vodičák mal srdcovú príhodu, niekoľko mesiacov sa liečil na slobode, ale veľavážený súd trval na tom, aby dosedel ešte dva mesiace. Prečo? V prospech koho, akej spoločnosti? Komu to prospeje? Hmm, zaujímavé… A prečo pán Lipšic, hlavný architekt tohto sadzobného systému, špecifického svojou prehnanou krutosťou, dostal podmienku za usmrtenie chodca? Koho následok bol horší? Myslím, že to hovorí za všetko. Ale pani Kolíkovej prekáža zatvárať ľudí na psychiatriu na základe domnienky. Neprekáža jej, že ľudia sú často zatváraní na základe domnienok. Raz som počúval záznam súdneho pojednávania, keď obžalovaný povedal: ,,Pán sudca, som už tretí rok vo väzbe bez akýchkoľvek dôkazov, tri roky som nevidel syna.“ Odpoveď sudcu, ktorý naňho (vraj) neježene ukázal prstom: ,,To, že neexistujú dôkazy neznamená, že ste to neurobili!“ No prosím pekne. Ako nazývajú tú chyméru? Aha, právny štát. Alebo keď bijú štrnásťročného mladistvého dospelí a strážnik otvorí dvere a povie: ,,Tichšie!“ Nie prestaňte. Tichšie! Áno, ten chlapec je nevychovaný, ale kedy to môžu podchytiť, ak nie v tomto veku? Najbližších päť rokov bude kľúčových, akým smerom sa bude uberať. A čo ak mu spôsobia traumu a v budúcnosti mu prepne, vezme zbraň a namieri na vaše deti? Budete volať po jeho poprave, no nikoho ani len nenapadne obviňovať tresty, súdy, políciu, väznice, že z neho vytvorili bezcitné monštrum. Teraz vyzerá ako dieťa. Doslova. A za desať rokov, ktovie? Prokurátor potom povie: ,,V minulosti bol trestaný,“ no nepovie, že práve tým mu spôsobili bezprávie kvôli ktorému sa podvedome mstí. Väčšina našich väzníc veru nie je zárukou spoločenskej bezpečnosti, pretože tam ľudia nesedia večne, po čase ich prepustia. Naopak, tieto ústavy doženú ľudí do najvyššieho stupňa neresti, nemravnosti a prebúdzajú v človeku hnev, zatrpknutosť, krivdu, nenávisť, čiže najrýchlejšiu cestu k zvrátenej túžbe pomsty. Tak nezvyšuje sa tým len nebezpečenstvo?

A na margo slov pána Žilinku… ak by sa riešili všetky porušenia zákonov, aj zo strany orgánov činných v trestnom konaní, polovicu prípadov stratia a značnú časť prokurátorov prepustia, lebo aj ľudské práva majú zmluvnú silu zákonov. Tak hovorí Lisabonská zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná. No na priamy podnet pani ministerke prišla odpoveď v štýle, že to nie je až také strašné. Preto máme niekedy až desaťnásobne vyššie sadzby. Vedeli ste, že kurence majú efektívnejšie definované práva ako väzni? Nežartujem. Podľa vyhlášky EU musia veľkochovatelia dodržiavať pravidlá – veľkosť priestorov, aký uhol musia mať výstup do bidla, aby sa príliš nenamáhali. A v otázke ľudských práv, poznačených storočiami neprávosti sa na vás sudca pozerá akoby ste padli z čerešne, o čom to točíte, nemáte žiadne práva, buďte radi, v base máte životnú šancu, že vás prevychovajú. Aj to už som počul… Nevadí, Európska komisia podnet prijala a poslala do Bruselu na preskúmanie. Ten s ktorým ma MSSR poslali viacmennej do teplých krajín. Možno neuspejem, a možno budú prekvapení, že stredovek úplne nevymizol. Človek, ktorého poznám, bol pred troma rokmi odsúdený v Rakúsku podmienečne za pokus o trojmiliónový podvod. Bol tri mesiace vo väzbe, kde si urobil programátorský kurz. Tomu sa hovorí resocializácia.

Nie, samovražda pána Lučanského nie je chybou väznice, generálneho riaditeľa, ministerky, alebo zlého odhadu psychológa. Vinu nesie nenásytný systém, nezávislá potvora, ktorú bránia zubami – nechtami. Tvrdia, že tak to funguje roky, tak sa to vždy robilo. Avšak hodno použiť slovo funguje? Klesá zločinnosť? Dostávajú ľudia druhé šance? Vyjdú z trestu a nevedia sa zamestnať, lebo boli trestaní. Ale počkať… veď sudca napísal, že po piatich rokoch dôjde k náprave, prečo ho nechcú zamestnať? Veď svoj dlh spoločnosti splatil. Tak potom odsúdeného podviedol, nie? Amen logike, panebože..

Keď už som pri Bohu, koľko veriacich je na Slovensku, sediacich pravidelne v kostole, modliacich sa otčenáš a tak ďalej? Ak nie aktívnych, aspoň pasívnych? Nezakázal Ježiš nielen súdiť ľudí a zatvárať ich do žalárov, mučiť, ponižovať, popravovať, ako sa to v prenesenom zmysle robí tu? Nezakázal akékoľvek násilie na ľuďoch, keď povedal, že prišiel vypustiť zajatých na slobodu? Kedysi viera ospravedlňovala vojny, upaľovanie žien, a teraz zákon ospravedlňuje vari až nemožné vynakladanie úsilia na trýznenie ľudí, tými, čo to niekedy robia s čistým svedomím. Prečo cirkev alebo aj veriaci zaryto mlčia? A nevystavoval sa svojou pozérskou vierou aj sám najvyšší pán premiér? A prečo mu iskria oči pri dvadsaťročných trestoch? Kňazi vo väzniciach prinášajú niektorým do ciel svetlo, čo je, samozrejme, neoceniteľné. Ale posielať hasiť jedného človeka s jedným vedrom vody horiaci les, je dopredu prehraný boj. Proste sa mlčí, ukazuje sa papierový systém s výsledkami. Nuž, netreba zabúdať, že mapa nie je teritórium. Všeobecne bezpečná zakreslená oblasť, môže byť zamínovaná, to však mape nevyčítate. Zbadáte sa, keď na výbušninu stúpite. Inak povedané, keď už je neskoro. Strata jedného človeka, keď mohol dostať šancu, je prehrou celej spoločnosti. Nesúhlasíte? Čo na to Ježiš?

Čo myslíte? Keby niekto mal sto oviec a jedna z nich by zablúdila, či nenechá tých deväťdesiat deväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, ktorá zablúdila ? A keď sa mu ju podarí nájsť – veru vám hovorím – väčšmi sa jej raduje ako oným deväťdesiatim deviatim, ktoré nezablúdili.

Dokázali by ste odtrhnúť rodičov od maličkých detí, od rodín, ktoré bezpodmienečne počas ich absencie padnú na finančné dno, hoci podľa zdravého rozumu a logiky nešlo o nič také nebezpečné, čo by poznamenalo spoločnosť? Nie? Tak na polícii, prokuratúre, na súde by vás neprijali. Tam hľadia na svet cez kľúčovú dierku a myslia si, že všetko čo vidia na druhej strane je číre zlo. Dokonca som dávnejšie sledoval rozhovor so sudkyňou, ktorá ľutovala svojich kolegov a strážnikov, že musia sledovať také nešťastné indivíduá, hoci, kto im spôsoboval to nešťastie? Viete, čo mi to pripomína? Keď za druhej svetovej vojny stavali Židov nad jamu a odzadu strieľali do zátylku. Himler povedal: ,,Preboha, chudáci vojaci sú demoralizovaní, že to musia sledovať!“ A čo tie deti sledujúce život zotretý z vyhasnutých očí?  Preto svoje praktiky zdokonaľovali a celý svet poznal funkciu plynových komôr. Počas tohto roka boli kvôli ochrane zdravia rozmanité zákazy, napríklad vychádzať, zhromažďovať sa, ale viete čo? Súdy väčšinou normálne bežali, eskorty medzi ústavmi fungovali. Čiže naše životy nebolo také dôležité chrániť? Vo svete radšej prepúšťali desať tisíce uväznených za nenásilnú činnosť, no u nás nastal skôr opačný trend a sudcovia nevidia dôvod využívať alternatívne formy trestania. A aby nie … ak sudkyňa do úradnej písomnosti napísala (videl som to na vlastné oči) : ,,Človek, ktorý nie je vo väzbe je de facto nezastihnuteľný…“

Ako často počuť rozhovory so ,,špecialistami“ na právo, úradníkov, ozubené kolieska životy melúcej mašinérie. ,,Nevinných tu nedržíme. Sú to všetko skazení ľudia. My ich už poznáme,“ hovoria tónom, ktorý nepripúšťa pochybnosti. A oni naozaj o tom nepochybujú, nie preto, že ide o pravdu, ale preto, že keby to pravda nebola, museli by si priznať, že nie sú záslužní hrdinovia, dôstojní členovia vyššej  spoločnosti, ale podliaci čo zapredali svoju ľudskosť a ešte aj na staré kolená zapredávajú svoje svedomie.

Všetko to strašné zlo, ktorého bol človek svedkom vo väzení, v súdnom konaní, v policajnom vyšetrovaní, aj pokojná sebaistota ľudí čo to zlo páchali, pramení len z toho, že ľudia chceli nemožné: byť sami zlí, chceli naprávať zlo. Skazení ľudia chceli naprávať skazených ľudí, a nazdali sa, že to pôjde mechanickou cestou. A jediný výsledok bol, že ambiciózni ľudia, ktorí si z tohto domnelého trestania a naprávania ľudí urobili povolanie, sami sa zdemoralizovali na najvyššiu mieru a dennodenne demoralizujú aj tých, ktorí sú objektom ich mučenia. Azda preto Ježiš povedal, že treba odpúšťať za všetkých okolností, pretože niet takých ľudí, čo by sami boli bez viny, a preto mohli trestať alebo naprávať. Štvrtým bodom obžaloby počas Norimberského procesu boli zločiny proti ľudskosti. Keď pripustíme, že jestvuje niečo dôležitejšie než zmysel pre ľudskosť, hoci len na jednu hodinu a hoci len v nejakom výnimočnom prípade, potom niet takého zločinu, ktorý by sa nedal páchať na ľuďoch bez pocitu viny. A keďže všetky katastrofy minulých storočí sa začínali tam, kde sa – vždy v mene niečoho – zabúdalo na ľudskosť, nemôžu znieť tieto slová ani naivne, ani ako slepá nádej utláčaných. Odľudštenie človeka, čo z neho robí necítiace a nemysliace koliesko nejakej ozrutnej mašinérie, a v dôsledku toho i odcudzenie je problémom, ktorý pretrváva dodnes.

Niektoré vyššie uvedené myšlienky som prevzal od Leva Nikolajeviča Tolstoja, a teraz citácia z knihy Vzkriesenie, ktorá autenticky pojednáva o úradníkoch spravodlivosti s olovenými dušami, o desivých hrôzach väzenia, a ja ako človek osobne zainteresovaný mám neutíchajúci dojem, že od vydania knihy neuplynulo sto dvadsať rokov, ale bola napísaná v súčasnej situácii…

Možno sú naozaj potrební títo sudcovia, správcovia, policajti, ale hrozný je pohľad na ľudí, zbavených základnej ľudskej vlastnosti – vzájomnej lásky a súcitu. Celý háčik je v tom, že títo ľudia uznávajú za zákon niečo, čo zákonom nie je, a pri tom neuznávajú ten večný, nezmeniteľný, neodvolateľný zákon, ktorý sám Boh vpísal do ľudských sŕdc. A naozaj títo ľudia sú nebezpeční. Nebezpečnejší než zločinci. Zločinec predsa len pozná súcit – a títo nie, sú poistení pred súcitom ako kamene pred rastlinstvom… Keby niekto vymyslel psychologický pokus ako dosiahnuť, aby dnešní civilizovaní ľudia, nábožní, humánni, slovom dobrí ľudia, páchali najhroznejšie zločiny a nemali pri tom pocit viny – bol by na to jediný spôsob: stačilo by, aby sa dialo to, čo sa už deje, stačilo by spraviť týchto ľudí sudcami, správcami, dôstojníkmi, policajtami, totiž museli by byť po prvé presvedčení, že jestvuje určitá oblasť zvaná službou štátu, v ktorej možno zaobchádzať s ľuďmi ako s vecami, bez ľudského, bratského vzťahu k nim, a po druhé, musia byť touto štátnou službou navzájom takí pospájaní, aby zodpovednosť za následky ich zaobchádzania s ľuďmi nepadala na nikoho z nich ako jednotlivca.

Tento učený literálny génius bol vládou svojej doby za zmienené dielo ostro kritizovaný, čo podľa môjho názoru hovorí za svoje. Ľuďom by prospelo prečítať si túto, ale aj podobné knihy. Mala by to byť povinná literatúra pri nástupe do úradných funkcií.

PS: Azda by bolo viac času na čítanie, keby neboli tri krát denne hodinové správy, dva krát denne Policajti v akcii (paródia skutočnosti) a dva krát denne Súdna sieň. Myslím si, že to veľa vysvetľuje.

PS2: Samozrejme, česť výnimkám (pozri minulý článok).

Naši premiéri! Únosy, bicykle, prostitútky a …

01.03.2021

Celý život ma vychovávali v duchu striktného dodržiavania zákonov, spoločenských konvencií i nasledovania vážených ľudí, čo vedú náš úžasný štát. ,,Tento človek je dar nášho ľudu, náš pán predseda, pán premiér,“ ukazovala mama tučným klobáskovým prstom na muža v obleku, vystupujúceho za sklom televízora. ,,On nás všetkých zachráni!“ dušovala sa [...]

Čo ma naučila armáda?

24.02.2021

Sychravý deň, štyridsaťčlenná čata, nastúpená pred veliteľom, čaká nás neľahká skúška. Niekoľkokilometrová trať plná blata, vodných prekážok, navyše zvládnutie podmienené časom. Veliteľ zdvíha ruku so stopkami tak, aby všetci videli. ,,Čas zastavím, až keď cieľom prejde posledný!“ Ozýva sa nesúhlasné mrmlanie, pretne ho znova nadriadený: ,,Ticho! Ste [...]

Tajomstvá väzenských praktík – svedectvo zvnútra

07.02.2021

Už takmer rok sa s vami delím o príbehy spoza mreží a teraz by som sa rád podelil o obsah listu od mojej polovičky, o ktorej som písal v minulom článku. Odporúčam vám prečítať si ho, aby ste chápali súvislosti. Dostala trest tri dni v diere. Aby ste boli v obraze, interné pravidlá väzníc obsahujú štyri strany textu o trestaní, štyri riadky o možnosti dostať pochvalu. [...]

dve percentá dane, Pravda, 2%

Pre náš Tomášov

04.03.2021 00:40

Sme komunitné spoločenstvo, ktoré sa zameriava na kultúrne, športové, náučné, charitatívne podujatia za účelom spestrenia života obyvateľov obce Tomášov a i.

Spolok Martina Rázusa

Občianske združenie Spolok Martina Rázusa

04.03.2021 00:31

Propagujeme dedičstvo duchovnej, umeleckej i politickej práce Martina Rázusa a ďalších osobností, preniknutej demokratickým, humanistickým, etickým posolstvom.

dve percentá dane, Pravda, 2%

PLAMIENOK n.o.

04.03.2021 00:30

PLAMIENOK je nezisková organizácia, ktorá bezplatne poskytuje nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim deťom domácu paliatívnu liečbu a starostlivosť.

Turčianske Venuše

Turčianske Venuše

04.03.2021 00:25

Sme občianske združenie, ktoré pomáha ženám po onkologickom ochorení prsníka.

captivum

Nikto sa nenarodí ako väzeň, alebo zločinec.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 32
Celková čítanosť: 146851x
Priemerná čítanosť článkov: 4589x

Autor blogu

Kategórie