Založ si blog

Unesená spravodlivosťou.

Tento, ako aj všetky ostatné články, píšem za zamknutými železnými dverami v mihotajúcom sa svetle, nervózny, pretože príspevok vyzrádza, čo ostávalo pridlho ukryté.

Niektorí ľudia dosiahnu svoj prah únosnosti rýchlo, iní s výdržou znášajú ranu za ranou a nič, ibaže tí, čo ho prekročia, robia zlé rozhodnutia, považujúc ich často za jediné východisko. Sklamaním a núdzou dotlačený za hranice svojho, som vstúpil do zradných dverí, kde končí zákon a začína vzbura. Verím, že zárodok tejto rebélie drieme vo väčšine mladých mužoch.

Je nákazlivá, podnecuje ju pálčivá nespokojnosť, niekedy navodzuje mylné pocity hrdinstva, lebo znamená odhodlanie a nesúhlas. Spočiatku vyzerá nádherne, pretože jej nositeľmi sú nadšenci, ktorí umierajú pre dobre znejúce slová, vkladajúc do drobných rúk Šťasteny najvyššiu stávku, riskujú všetko, hoci je to neisté. Zrejme preto je pre niektorých ľudí lákavá, pretože občas nám pripadá príťažlivé a vábivé všetko, čo zaváňa vzrušením. A tak som sa ocitol tu, zbavený možnosti rozhodovať o svojej existencii.

No skutočné poznanie neraz príde až v obmedzeniach života. Ukáže sa, a človek sa diví, že ho pred tým prehliadol. Poznanie a zároveň dôvod prečo druhý raz volanie vzbury ignorovať. Prečo byť ,,dobrým“ aj v očiach spoločnosti. Ten môj tlčie v hrudi ženy, ktorú milujem a jej meno mám vyryté hlboko do svedomia. Je odpoveďou na otázku, prečo chcem byť lepším človekom!

Podľa zverejneného statusu pána Gašpara niet pochýb, že stačili dva mesiace väzby, aby odsudzoval príšerné podmienky, ktoré sú bežnou súčasťou uzamknutého sveta, hoci ich v čase funkcie schvaľoval. Čo má však povedať moja polovička, ktorú vo väzbe nedrží ani zákon, ani logika? Na koho sa obráti po vyše dvoch rokoch? Sto osemnástich týždňoch? Osemsto dvadsiatich jedna dňoch? Devätnásť tisíc osemsto štyroch hodinách? Kto vypočuje jej hlas, čo zamiera v nečujnosti systému, hodujúceho na nej ako sup? Trúfne si niekto postaviť sa pred jej rodinu s plným hrdlom slov o spravodlivosti, dobre a zákone? Nech im odrecitujú frázy o právnom štáte, kde netreba dokazovať svoju nevinu.

Odborníci na právo – a vlastne všetci – tomu nechápu, no čo zmôže mŕtve právo, ak súdu vyše dva roky postačuje jednoduchá, nerozvinutá veta prokuratúry: ,,Trvám na väzbe,“ hoci po čase ,,vyšlo najavo“, že do prípadu zasahovali ľudia spájaní s čistkami v polícii a výsluchom predchádzali vydierania, tendenčné vyšetrovanie. Pravdaže, s tým sa nik nezaoberal. Navzdory tomu sa súd obáva, že bude pokračovať v niečom čo ani nevyšlo, čo robiť ani nechcela a nebolo jej dokázané. Možno by ju sudca konečne prepustil, predsa je to vzdelaný muž, vie, že sa má držať dôkazov a riadiť logikou, avšak, čo ak o tom nerozhoduje on? Čo ak by sa to nepáčilo jeho nadriadeným? Prečo?

Pretože ona je smutnou pravdou, ktorú chcú skryť za chladné múry. Pravda usvedčujúca systém z nefunkčnosti, ktorý ťahá za sebou obete navyše.

Sledujúc niektorých väzňov, často váham, či má moja snaha zmysel, ale potom si uvedomím, aké zlomyseľné príkorie definuje a sprevádza jej nevysvetliteľný pobyt tu. Navlečená do ponižujúceho odevu určeného mužom a ženám, desať tisíc krát obnoseného, prepratého. Vedená na súd ozbrojenými strážcami, spútaná a ťahaná, zatiaľ čo niektoré kauzy, napríklad sudkyne, prepustili po pár dňoch. Navzdory svojmu bremenu, bojujúca s vlastnými náladami, pokušeniami poddať sa depresii, častokrát obklopená duševne chorou spoločnosťou (niekedy s pozitívnymi covid pacientkami na cele! Kde je ochrana jej života?!), sa snažila odviesť ma cez listy od pocitov hnevu, pomsty, zášte, krivdy, len aby zo mňa neostal vyhasnutý jedinec s prázdnym pohľadom – pľuvanec justície. Jej absencia vo svete slobodných je zosobnením nespravodlivosti, ukrutnosti a ľahostajnosti. To kvôli ľuďom ako ona nielenže stojí za to bojovať, ale jej príbeh priam ukladá povinnosť konať všetkým tým, čo môžu urobiť aspoň niečo, hoci len o tom rozprávať. Lebo raz sa to môže stať vašim deťom, a vy si spomeniete práve na túto chvíľu, keď sa presviedčate, že vám sa to stať nemôže. Nebyť toho, ako sa voči nej previnil systém, nikdy nenájdem dosť odvahy, nikdy nevzniknú príspevky tohto škrabáka.

Vyše dva roky žiaden osobný kontakt. Keď sme sa videli po šiestich mesiacoch pri predvádzaní na súd, zahriakli nás, aby sme sa na seba nepozerali. Zrejme by to zmarilo účel väzby… V súdnej sieni sme sa konečne chytili za ruky. Po pol roku! Zrazu bol svet opäť v poriadku, úplne som zabudol, kde sme, čo sa deje. Potom dozorca zakričal: ,,Okamžite sa pustite! Čo si myslíte, že ste na romantickej prechádzke?“ S ponížením a mučivou bolesťou na duši, hľadajúc útechu, som blúdil očami okolo seba, našiel som však iba rozosmiatu tvár justičného úradníka, prišlo mu to zábavné! Po jednom pojednávaní poprosila o možnosť objať otca. Sudca privolil. Ale dozorca ju už pred tým spútal, a neostalo jej nič, len so slzami v očiach položiť hlavu na plece utrápenému otcovi.

Účel väzby (hoci v jej prípade nezmyselný) je zamedziť trestnej činnosti, preto nechápem disciplinárne tresty za ,,nesprávne“ zavesený uterák. A potom prečítajú na pojednávaní hodnotenie jej správania vo väznici; porušovala predpisy, napíšu jej, čiže sa nesprávala ako má. Nejaký ambiciózny prokurátor by sa do toho s nadšením obul.

,,To len dokazuje, že má tendenciu porušovať zákon. Ak boli doteraz nejaké pochybnosti o jej vine, teraz sa rozplynuli,“ predniesol by veľmi pyšne, ako by sám vyšetril ,,zločin s uterákom“.

Na sviatky, počas dní súcitu a pokoja, ju chceli dať do diery, lebo dostala ďalší nezmyselný disciplinárny trest. Ani vám nebudem opisovať ako vyzerá diera! Dali ju tam až po Novom roku… Niektorých dozorcov nehryzie svedomie, keď tam dajú normálneho človeka v podstate za nič. A za čo? Za milé a podporné slová, ktoré mi cez telefón odkázala. Lenže to je proti princípom väzby! Tá ju má zlomiť, vziať všetku nádej, donútiť k priznaniu! Pri predvádzaní na súd si ju doberali, či si ide po desať rokov. Ak by sa takto správali ľudia v civile, boli by označení ako zlomyseľní, blízki by sa za nich možno aj hanbili. No za hradbami s ostnatým drôtom ich neuvidia. Nie je to živý príklad toho, čo som popisoval tu (čítaj tu)?

Neraz ju prevážali v napchatom autobuse plného väzňov toho najhoršieho zrna, zamknutú vo veľkej klietke bez okien, v tichu a atmosfére kŕčovitého napätia. Sudca ju môže až štyri roky držať na základe domnienok, že mohla skutok spáchať. Toto pán Gašpar nezažije, jeho rozvážajú súkromne, lebo nie je obyčajný. Sklenka? Doma. Makoó? Doma. Niektorí odsúdení za znásilnenie na dva a pol roka, budú skôr vonku ako ona. Tolstoj to vystihol trefne: ,,Že sa Boha neboja, vrahovia, kati prekliati! Pre nič – za nič dievča súdiť!“

Najhoršie však je, že keď sa konečne ukáže, že je tu nevinne, nikto jej nepovie prepáčte, čo sme vám spôsobili. Že sme vám ulúpili roky života s milovanými. Nie, budú sa odvolávať na spoločenský záujem. Žiadny spoločenský záujem! Ich záujem, len ich… A nakoniec si za to ešte ukoristia zásluhy, budú hlásať, že pravda zvíťazila, verte justícii! Akoby sa to nestalo vďake nej… Lenže oneskorená spravodlivosť už nie je spravodlivosť!

Vraví sa, že súdy sa musia nevyhnutne odosobniť od prípadov, no sudcovia nikdy predsa nepodpísali žiadnu zmluvu, kde by stálo, že z povinnosti musia ohýbať právo, byť bezcitne krutí, donucovať ženy k priznaniu podmienkami, aké horko – ťažko zvládajú muži. Vlastne o donucovaní žien som počul z histórie, naposledy za socializmu ( poprava pani Horákovej), označovaného vládou za zločinný. Mimochodom, viete, pre koho je charakteristické odosobňovanie sa od svojich obetí? Pre masových vrahov… Ak je podľa všeobecného zákona i podľa toho ľudského najohavnejšie plytvať ľudskými životmi, prečo je v poriadku, že medzi týmito dvoma zdanlivo protikladnými typmi ľudí je tak mnoho spoločného…?

Som sivé a prázdne plátno, ona štetec, ktorý naň nanáša farby, robí ho lepším, vidí, čo iní nevidia. Verí vo mňa, hoci ma súdne siene odpísali. Nestráca vieru v ľudí, vidí lúče slnka ešte počas noci, navzdory tomu, čo prežila. Usiluje sa pochopiť tých, čo jej mechanicky ubližujú. Žiť po jej boku milión rokov je primálo. Pesimistov mení na optimistov iba svojou prítomnosťou. Jej úsmev vracia slepým zrak. Je pre mňa to, čo Eva pre Adama doslovne; jediná! Ona zapĺňa moju prázdnotu, inšpiruje ma k dobrým veciam, a predsa ju držia nielen odo mňa, ale aj od sveta a rodiny. A viete čo? Svet nutne potrebuje ľudí ako ona! Aby bol znesiteľnejším a krajším miestom…

Keď ťa prepustia na slobodu, bude to jedna z najlepších spomienok, aké budeš mať, vraveli mi tí, čo to zažili. No, mýlia sa. To bude až moment, keď ju konečne objímem a poviem všetko bez toho, aby som prehovoril. Vlastne to bude najšťastnejší deň môjho života!

Možno si poviete, že vás otravujem výlevmi duše, ktorá piští za svojím druhým kúskom, ale ľudia by mali vedieť, čo sa beztrestne deje. No koniec koncov som niekto, kto iba vyzerá ako vy, človek, ktorý zmeškal premiéru Avengers a deň, ktorý ho mal spraviť najšťastnejším mužom, vyslovením jednoduchého ÁNO z úst milovanej. Viac ju už ľúbiť nemôžem. To som si však myslel včera, pred mesiacom, rokom, či dvoma a vždy som sa hrozne mýlil…

PS: To, čo sa deje tejto úžasnej žene sa dá prirovnať k nekonečnému behu pred spusteným kombajnom, ktorý riadi súd. Buď odskočí, alebo sa nechá zomlieť. Zákerne jej podrážajúc nohy, ju prokurátor tlačí do druhej možnosti. Doposiaľ som to ani raz neurobil, ale ak kdesi vnútri cítite, že je to nesprávne – a viem, že ľudia s otvoreným srdcom majú pre to zmysel – prosím, zdieľajte, preposielajte, komentujte, čokoľvek, len nedovoľte šoférovi kombajnu považovať jednu obeť za zanedbateľnú a prijateľnú. Ak uvidí desiatky, ba až stovky ľudí držiacich sa za ruky, chrániacich jedného z nich pred melúcou bezohľadnou mašinériou, možno zloží nohu z plynu, a konečne si zvolí spravodlivosť. Tú skutočnú…

Naši premiéri! Únosy, bicykle, prostitútky a …

01.03.2021

Celý život ma vychovávali v duchu striktného dodržiavania zákonov, spoločenských konvencií i nasledovania vážených ľudí, čo vedú náš úžasný štát. ,,Tento človek je dar nášho ľudu, náš pán predseda, pán premiér,“ ukazovala mama tučným klobáskovým prstom na muža v obleku, vystupujúceho za sklom televízora. ,,On nás všetkých zachráni!“ dušovala sa [...]

Čo ma naučila armáda?

24.02.2021

Sychravý deň, štyridsaťčlenná čata, nastúpená pred veliteľom, čaká nás neľahká skúška. Niekoľkokilometrová trať plná blata, vodných prekážok, navyše zvládnutie podmienené časom. Veliteľ zdvíha ruku so stopkami tak, aby všetci videli. ,,Čas zastavím, až keď cieľom prejde posledný!“ Ozýva sa nesúhlasné mrmlanie, pretne ho znova nadriadený: ,,Ticho! Ste [...]

Tajomstvá väzenských praktík – svedectvo zvnútra

07.02.2021

Už takmer rok sa s vami delím o príbehy spoza mreží a teraz by som sa rád podelil o obsah listu od mojej polovičky, o ktorej som písal v minulom článku. Odporúčam vám prečítať si ho, aby ste chápali súvislosti. Dostala trest tri dni v diere. Aby ste boli v obraze, interné pravidlá väzníc obsahujú štyri strany textu o trestaní, štyri riadky o možnosti dostať pochvalu. [...]

dve percentá dane, Pravda, 2%

Pre náš Tomášov

04.03.2021 00:40

Sme komunitné spoločenstvo, ktoré sa zameriava na kultúrne, športové, náučné, charitatívne podujatia za účelom spestrenia života obyvateľov obce Tomášov a i.

Spolok Martina Rázusa

Občianske združenie Spolok Martina Rázusa

04.03.2021 00:31

Propagujeme dedičstvo duchovnej, umeleckej i politickej práce Martina Rázusa a ďalších osobností, preniknutej demokratickým, humanistickým, etickým posolstvom.

dve percentá dane, Pravda, 2%

PLAMIENOK n.o.

04.03.2021 00:30

PLAMIENOK je nezisková organizácia, ktorá bezplatne poskytuje nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim deťom domácu paliatívnu liečbu a starostlivosť.

Turčianske Venuše

Turčianske Venuše

04.03.2021 00:25

Sme občianske združenie, ktoré pomáha ženám po onkologickom ochorení prsníka.

captivum

Nikto sa nenarodí ako väzeň, alebo zločinec.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 32
Celková čítanosť: 146846x
Priemerná čítanosť článkov: 4589x

Autor blogu

Kategórie