Založ si blog

Bič alebo cukor – justičné praktiky.

Čím viac čítam, čím viac študuje, tým viac má tá zastaraná, podlá, skostnatená rutina väzenstva nielen poburuje, ale aj zákonite sklame ako človeka. Prečo? Pretože kopance človečích zlyhaní naprieč históriou v otázkach humanity zostávajú v našej krajine prehliadané ako žena znásilňovaná v bočnej uličke, od ktorej všetci radšej odvracajú zrak.

Za posledný rok toho o podmienkach vo väzbe vyšlo viac než dosť. Ale ani riaditelia týchto ústavov nie sú kúzelníci, sú limitovaní peňažnými prostriedkami. Čiže kým vláda nepustí rozpočtovou žilou, budú väzni ustavične hybernovať v polorozpadnutých kobkách. Lenže prístup k väzňom, zaobchádzanie s nimi, to všetko má v réžii vedenie. Preto ma udivuje, že v čase, keď slovo väzenstvo spájajú so slovom mučenie, neprestajne lipnú na predpisoch, ktoré krívajú na ľudskosti, okolo spravodlivosti chodia ako na barlách a túto sadistickú tézu len potvrdzujú.

V minulom článku som písal o peripetiách v našom prípade, o justičnej perverzii, ktorá roky násilne umučieva pravdu. Zatiaľ čo úrady nemajú uši pre túto vzácnu komoditu. Avšak naskytla sa príležitosť. Ako krúpy sa na nás zosypali nádeje, keď sa tejto nedocenenej úlohy ujali ľudia z Reportérov, či relácia v RTVS. Vrelo odporúčam. Cez víkend som sa dozvedel, že redaktor navštívi v pondelok mojich rodičov a mám zavolať, aby som mohol zodpovedať otázky, ktoré ho zaujímali, tak sa aj stalo. Reportáž vyšla.

Neprešli ani dva dni, keď mi prišli dať podpísať disciplinárny trest, lebo som volal matke a rozprával sa s reportérom. Keď som sa odvolal na ústavný poriadok, že tam nie je nič, čo by tomu bránilo, bol som poučený, že som porušil zákon o väzbe. Vrátil som argument, že zákon o väzbe na cele nemám. Na to mi bolo kontrované, že je možné si ho zapožičať a neznalosť zákona neospravedlňuje. Hoci v to ráno ma bezpečnostná služba poučovala, že som porušil Ústavný poriadok. Takže odo mňa vyžadujú, čo sami neovládajú v neznalosti zákona? Viem, že ak niekomu hodím kameň do hlavy, je to zlé a mám na krku útok. Jedným slovom, dá sa na to logicky prísť. Ale ak nemarím účel väzby, v mojom prípade obava z pokračovania, podľa čoho by som mal dedukovať, že sa do rozhovoru nemôže zapojiť niekto prítomný? Naviac, keď sa v mene verejného záujmu poukazuje na chyby justičného systému? Veď aj v prípade návštev odosielate  navštívenku jednej konkrétnej osobe, s ňou môžu prísť ďalšie štyri osoby bez toho, aby som ich nahlásil. Čo ak je v zákone o väzbe napísané, že jednu hodinu zo dňa nemôžem dýchať? Logická dedukcia ma k tomu nedovedie.

Takže dostanem takzvaný kázaňák, ktorý už bude v mojej karte. Ak aj splním zákonnú podmienku na podmienečné prepustenie, nemôžu ma prepustiť. Vôbec sa nehladí na to, či sa slušne správam, aká je moja osobnosť, či som prešiel osobnostným rozvojom, Budú sa zaoberať len tým, že som disciplinárne trestaný, hoci to z pragmatického hľadiska nemalo nebezpečný či inak závažný charakter.

Lenže väznice zrejme musia exemplárne trestať, krotiť tak príliš slobodné jazyky… Čo ak by niekto začal hovoriť, o fungovaní tohto mechanizmu zvnútra? Čo ak by niekto začal vyvracať všetky klamstvá, ktorými kŕmia médiá? Nestačil by vagón a lopata, aby niekto odpratal všetky slová, čo som za ten čas poslal do sveta s úlohou konečne ozrejmiť pravdu, a keď niekto toto volanie v hodine dvanástej zachytí, potrestajú ma za to, že som porušil paragraf na zneužitie telefonovania. Každý slovo zneužitie zjavne chápeme inak. Ale keď raz za desať rokov prepustia väzňa na pohreb, zvolajú všetky televízie, pozvú novinárov, ešte aj zo CNN, aby ukázali, aký sú ľudský…

Aby toho nebolo málo, umiestnia ma do takzvanej diery najmenej na tri dni. Je to cela veľká asi ako komora, bez záchoda, namiesto neho je tam šľapák, kde po stojačky vykonávate potrebu do diery v podlahe. Jedna pričňa, na ktorej je prehnitý matrac (aj to iba v noci), všade je špina, prach, prístup k oknu je zatarasený a k tomu delikátna vôňa pre gurmánov – vôňa exkrementov. Cez deň nemôže byť ustlané, nemôžete ležať, lyžičku mi dajú vždy iba pri výdaji stravy, aby som si niečo neurobil. Navyše je všetko prišraubované. Logicky, ak nechcú, aby som si siahol na život, čomu vypovedajú všetky zmienené opatrenia? Neznamená to, že dané podmienky môžu vyvolať samovražedné sklony? Takže je namieste použiť slovo mučenie? Bol som svedkom, keď sa chlapi pobili a boli iba premiestnení na iné cely. Žiadne disciplinárne tresty. Mňa chcú trestať za to, že som si dovolil ozvať sa? Pripadá mi to, ako keď dieťa so zákazom rozprávať sa s cudzími, prehovorí s policajtami, ktorí prišli vyšetrovať domáce násilie. Za to, že porušilo zákaz, ho zavreli na tri dni do  pivnice. Čo si myslíte o takejto výchove?

Ten zákon som si predsa len nechal cez telefón prečítať. Hovorí, že môžem volať najviac piatim osobám, ktorých meno, priezvisko uvediem do svojej písomnej žiadosti. Nič viac. Volal som matke, ktorej adresu a údaje som uviedol, ale v zákone sa nepíše, že nemôžem zapnúť reproduktor a zapojiť do rozhovoru prísediaceho a čo zákon vyslovene nezakazuje je logicky povolené. Tým pádom nemôžu väzni volať ani so svojimi deťmi, ktoré sú malé na to, aby mali telefón. Áno, je to rodina, ale nie je to presne definované v zákone.

Takže diera ako forma trestu v 21 storočí za vyššie popísaný priestupok s vyššie popísanými praktikami. Tieto disciplinárne trestania sú unikátom. S istotou viem, že v Anglicku, Holandsku, Rakúsku a Nórsku to takto nefunguje. A stavím sa, že ani vo zvyšku Európskej únie. Je to zvrátenosť, čo prežila od čias režimu, keď platil trest smrti. Paradox, pred nitrianskou väznicou je ospravedlnenie väzňom z čias komunizmu, ktorý by čo to o dierach dokázali porozprávať. Tieto praktiky sa pod ochranou systému, čo sa vyzlieka z kože, aby prežil, zachoval až do dnes. Ktovie čo by na to povedal pán Kollár, ktorému pripadali mučiace už len obyčajné cely. Mateja Bella umiestnili do diery pred tým, než mal mať výsluch, z čoho možno odvodiť, že sú mučiace a slúžiace na zlomenie človeka. Po prečítaní niekoľkých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva som si istý, že takéto trestania sú v rozpore s právami.

Článok 3.  dohovoru o ľudských právach, ktorý je podľa článku 7. Ústavy Slovenskej republiky v odseku 2. právne záväzný a má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Zakazuje neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ako aj mučivé alebo ponižujúce trestanie. Tento zákaz vychádza z nevyhnutnosti zachovania fyzickej aj psychickej integrity človeka, ktorá je predpokladom jeho humánneho integrovania v spoločnosti. Absolútnosť tohto ľudského práva znamená, že je aplikovateľné na všetkých ľudí, na každom mieste, v každom čase a hlavne nie je limitované. Na rozdiel od práva na život nie sú s výkonom práva na zákaz mučenia v článku 3. dohovoru o ľudských právach spojené žiadne výnimky. Napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku voči národnej bezpečnosti. Toľko k právničeniu.

Čas pred nami, väzňami, uteká a tlačíme ho ako nejaké prekliatie. V poriadku, je to náš údel za to, že sme sa hnali za svojimi túžbami a snami, žiaľ, nesprávnou cestou. Ale vystavovať človeka sústavnému stresu a strachu z potrestania, naviac za niečo, čo ani neatakuje podstatu účelu väzby, mi príde neadekvátne, ba priam barbarské v dobe, keď sa toľko používajú slová ľudskosť, spravodlivosť, solidarita.

Je ľahké vymyslieť všeobecné predpisy, keď sa systém díva skrz človeka, akoby v ňom chýbala duša. Tvárna hmota, ktorá si nikdy nezvykne, že je iba vecou. Ale pokúste sa tieto predpisy aplikovať na živých ľudí, ktorých poznáte, ktorých máte radi bez toho, aby ste im ublížili. Ťažko sa vám to podarí. Akoby nestačilo, že človek je odňatý od rodiny, od slobody, ešte ho trýznia, „veď si to zaslúži“. Neviem o kom takýto prístup viac vypovedá.

Nejde o to, že by som sa bál pobytu v diere. Naopak. Bude to parádny článok so všetkým, čo k tomu patrí. Ide o to, že ľudia by mali o tom vedieť, lebo nikdy neviete, kedy to môžu byť vaše deti. Možno konečne aj poslanci, ktorých osvietilo a každý vieme prečo chcú riešiť tieto témy. Práve tu som sa naučil, že ak je priestor väzením, predstavivosť je kľúčom. A ja si tam so sebou vezmem spomienky a imaginácie Simony, ako sa usmieva, takže aj keď ma budú kontrolovať cez kukátko, budú si myslieť, že si svoje mučenie užívam, lebo na tvári mi budú svietiť farby úsmevu.

Ako zo mňa spravili „kajúcnika“

02.06.2021

Považujúc tento čas za šibeničný, plním sľub zo starších blogov a delím sa o NÁŠ príbeh skôr, než bude neskoro. V slávnej Hre o tróny sa zrádza, intriguje, nehľadí sa na obete ani prostriedky. Náš prípad by mohli výstižne nazvať Hrou o pravdu s rovnakými praktikami. Podávam svedectvo, tlačiace sa von, hoci, môže niekomu príšerne prekážať. Niekomu kto je [...]

O svedomí a ľudskej ľahostajnosti

09.05.2021

Opäť sa po dlhšej odmlke pripomínam spoza mreží, aby som vyprázdnil hlavu od myšlienok, ktoré sa tlačia von. V októbri 2004 v Škótsku sa konalo verejná odpustenie viny vyše 80tim osobám popraveným sa údajné bosoráctvo v priebehu 16. a 17. storočia. Väčšina uvedených osôb bola odsúdená bez predloženia konkrétnych dôkazov – výhradne na základe svedkov [...]

Veľmi podozrivý prípad. . . alias ako to u nás chodí.

28.03.2021

V dnešnom príspevku vám sprostredkujem ďalší príbeh spoza mreží o mužovi, ktorého nazvem Pavol. Akademicky vzdelaný človek, ovláda niekoľko jazykov, väčšinu života strávil v Rakúsku. Prežil už vyše päťdesiat zím. Hoci nie je Slovák, jeho bývalá manželka a dcéra sú. Za hrubé mreže ho posadili za obzvlášť závažný zločin podvodu. Čo znamená obzvlášť [...]

lipšic žilinka

Lipšic reaguje na Výboha: Obvinený nám klásť podmienky nebude

05.08.2021 20:43, aktualizované: 21:50

Lenka Wittenbergerová, bývalá riaditeľka Finančnej správy, sa priznala ku skutku.

Petkovce, tornádo

Obcou Petkovce sa prehnalo tornádo, na mieste zasahujú hasiči

05.08.2021 19:07, aktualizované: 20:31

V obci v okrese Vranov nad Topľou poškodilo 4 domy.

Mikulec

Mikulec: Činnosť polície počas štvrtkových protestov hodnotím pozitívne

05.08.2021 18:03, aktualizované: 18:38

V Bratislave sa protestuje proti očkovaniu, testovaniu, pandemickým opatreniam, predstaviteľom vlády a parlamentu, proti prezidentke Čaputovej i médiám.

Irán, Ebráhím Raísí, prísaha

Nový iránsky prezident: Sankcie nás neprinútia vzdať sa svojich práv

05.08.2021 17:28

Nový iránsky prezident Ebráhím Raísí zložil slávnostnú prísahu v parlamente. Na ceremoniáli boli hostia zo 115 krajín sveta.

captivum

Nikto sa nenarodí ako väzeň, alebo zločinec.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 165579x
Priemerná čítanosť článkov: 4475x

Autor blogu

Kategórie